Ľudí zachvátila akási paranoja, ktorej nerozumiem

Na ceste po Bretónsku sme natrafili na mladú a energickú Slovenku Ľudmilu, pre ktorú Francúzsko rozhodne nie je prvým náhradným domovom. Predtým žila niekoľko rokov v Británii a v Belgicku. Rozhovorila sa nielen o tom, za akých okolností sa z nej stala i-/emigrantka a prečo v zahraničí ostáva aj naďalej, ale aj o tom, ako vyzerá situácia na Slovensku pri pohľade spoza hraníc.

 

Vista Travellers: Ako dlho už žiješ mimo Slovenska?

Ľudmila: Približne osem rokov.

 

Vista Travellers: Aká bola tvoja cesta do zahraničia? Čo bolo dôvodom, že si sa do zahraničia vybrala a prečo si napokon za hranicami ostala?

Ľudmila: Dôvod vycestovať bol čisto osobný. Zlý predošlý vzťah a komplikácie vyplývajúce z rozchodu prispeli k tomu, že som musela odísť “niekam ďaleko”, kým sa celá situácia neupokojí. Keďže som nenašla vhodné zamestnanie v Bratislave, rozhodla som sa vziať prácu au-pair v Anglicku. O tom, či sa na Slovensko vrátiť alebo nevrátiť, som vlastne ešte poriadne neuvažovala. Zatiaľ s manželom nie sme nikde natrvalo usadení. Jednoducho ukáže čas, či sa na Slovensko vrátim(e) alebo nie.

 

Vista Travellers: Kde všade si žila a pracovala?

Ľudmila: Samozrejme na Slovensku (smiech). A v zahraničí v Českej republike, vo Veľkej Británii, v Belgicku a momentálne vo Francúzsku.

 

Vista Travellers: Ktorá z tých krajín sa ti páčila najviac a prečo?

Ľudmila: Pravdu povediac, rozhodnutie, kam vycestovať, sa vždy odvíjalo od vstupnej investície. Bolo to iné ako v prípade turistu, ktorý si spočíta, čo a za koľko môže v danej krajine za týždeň uvidieť. Ja som šla pracovať do Čiech a Británie najmä preto, lebo v tom čase to boli krajiny, kde sa dal prijímací pohovor absolvovať prostredníctvom telefónu alebo emailu.
Vo Veľkej Británii sa mi veľmi páčilo, že som mala možnosť študovať popri zamestnaní. Zamestnávatelia tu totiž svojim zamestnancom umožňujú chodiť do školy, resp. na kurzy aj počas pracovnej doby. Vďaka tomu som v Británii mohla popri zamestnaní získať certifikát z anglického jazyka, z francúzskeho jazyka, dva diplomy zo súkromného inštitútu a absolvovať jeden večerný kurz. Na Britoch sa mi tiež veľmi páčilo, že sú veľmi priateľskí k cudzincom. Na ostrovoch je zastúpená snáď každá kultúra a národnosť a celý tento mix tam perfektne ťahá ekonomiku.

 

Vista Travellers: Sleduješ politickú a spoločenskú situáciu na Slovensku? Čo si o aktuálnom vývoji myslíš?

Ľudmila: Sledujem a vždy som bola v obraze. Z pohľadu na politickú scénu je mi jasné, že nové politické strany a ich členovia nie sú politici, ale iba verejne známe osoby – či už zo šoubiznisu alebo z podnikateľskej sféry, ktoré zmenili miesto výkonu práce. Na Slovensku chýbajú politické strany, ktorých členovia by mali politiku “v krvi”. Osobne za najväčšiu hanbu Slovenska a Slovákov považujem úspech Kotlebovej strany. Nepoznám nič horšie, ako snahu riešiť problémy krajiny cez extrémizmus.
Čo sa týka “tradičných” problémov Slovenska ako nízke platy učiteľov, zdravotných sestier, nízke dôchodky, som presvedčená, že s rovnakými problémami sa potýka každá krajina. Ako ekonómka si navyše myslím, že najväčším problémom v týchto sektoroch je ich absolútna kontrola štátom. Mali by sme mať viac súkromných škôl, poisťovní, kliník a nemocníc, ktoré by konkurovali tým štátnym. Vďaka konkurencii by sa zvýšili investície do štátnych zariadení a aj ľudia by mali možnosť výberu, čie služby využijú, napríklad u koho uzavrú nemocenské alebo dôchodkové poistenie. Väčšia konkurencia je vždy prínosom pre obyčajných ľudí. Prináša so sebou totiž tlak na zvyšovanie kvality a znižovanie ceny produktov a služieb.

 

Vista Travellers: Existuje podľa teba rozdiel medzi vnímaním utečencov a utečeneckej krízy v Belgicku alebo vo Francúzsku a na Slovensku? Ak áno, v čom tkvie podľa teba príčina, že je toto vnímanie rozdielne?

Ľudmila: Rozdiel určite existuje a je dosť očividný. Krajiny západnej Európy sú na migráciu zvyknuté už celé desaťročia. Domáce obyvateľstvo je “zmiešané” s nespočetným množstvom ľudí inej národnosti, iného vierovyznania. V západných krajinách EU sa pod utečeneckou krízou rozumie nasledovné: Pravidlá EU hovoria, že utečenec ostane v tej krajine EU, do ktorej vkročí ako do prvej. Grécko a Taliansko však nie sú schopné postarať sa o milióny utečencov vlastnými silami. Žiadajú preto od zvyšku Únie, aby sme ako únia znášali spoločne nielen to dobré, ale aj to zlé, a teda rozdelili si náklady na starostlivosť o utečencov spravodlivým dielom. S tým sa ja osobne úplne stotožňujem.
Zarmucuje ma, ako sú túto situáciu schopní podávať v médiách politici na Slovensku. Utečenci neutiekli z bohatých a pokojných krajín, aby sa mohli priživovať na sociálnych systémoch našich krajín, ako to radi a často prezentujú. Začiatkom tohto roka bol utečeneckých tábor zriadený len pár metrov od miesta, kde sme v Bruseli bývali. Každý deň som popod ich okná chodila na metro. Situácia v okolí tábora nebola ničím výnimočná. Všade vládol pokoj. A potom sa dozviem, že na Slovensku strážia utečenecký tábor deti. S povolením rodičov. Strážia ho pred čím? A prečo tieto deti nie sú v škole? Ľudí zachvátila akási paranoja, ktorej nerozumiem. Napádajú na ulici alebo v autobuse nevinných – tehotné ženy so šatkami. Asi pozabudli, že to nie je až tak dávno, čo aj u nás bolo zvykom, že si vydatá žena prikrývala hlavu šatkou. Ľudia u nás si spájajú bombové a iné útoky s utečencami. Ale v západných krajinách sa v tejto súvislosti jasne poukazuje na iný problém. Za týmito útokmi sú zväčša domáci, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, majú kriminálnu históriu a pod. Je teda potrebné riešiť problém s asociálmi a nie s utečencami. Je nutné zapojiť ich do vhodných programov, podporiť ich vo vzdelávaní, keďže väčšina z nich nemá ani stredoškolské vzdelanie (pripomína mi to problémy s rómskou menšinou na Slovensku).
Bohužiaľ som veľakrát postrehla, že správy preberané od svetových spravodajských agentúr sú u nás nesprávne preložené alebo zle podané. V niektorých prípadoch informujú médiá o tých istých udalostiach úplne inak, ako na CNN alebo BBC. Veľa správ sa k slovenskému publiku nedostane vôbec, takže ľudia nemajú šancu vytvoriť si úplný obraz, poznať “celú pravdu”.

 

Vista Travellers: Ty sama si sa vydala za muža tureckej národnosti a moslimského vierovyznania. Ako na to reagovala tvoja rodina a kamaráti na Slovensku? Neodhovárali ťa a nevarovali?

Ľudmila: Nie, nestretla som sa s takými reakciami. Môj otec mal počas štúdia na vysokej škole veľa zahraničných spolužiakov a mama pracuje mimo Slovenska. Obaja sú toho názoru, že nezávisle od národnosti sme všetci v prvom rade ľudia. Z ich strany sa teda nedostavili žiadne obavy ani paranoja. Po tom, ako sa manžel zoznámil s celou rodinou, ho majú všetci veľmi radi.

 

Vista Travellers: V čom si vo vašom vzťahu najviac pociťovala, že pochádzate z rôznych kultúr? Ako sa vám podarilo tieto medzikultúrne rozdiely prekonať?

Ľudmila: Poopravila by som tvoju otázku. Vynechala by som tie rôzne kultúry a medzikultúrne rozdiely. Nikdy sme v našom vzťahu totiž nič také nespozorovali. S mojím mužom som začala randiť po prvotných sympatiách. Získal si ma romantickým prístupom pri “balení”, čo sa v dnešnej dobe už tak často nevidí. Po desiatich mesiacoch som povedla “áno” mužovi, ktorý by na mňa nikdy nezdvihol hlas, nieto ešte ruku. Rešpektuje ma ako manželku a ako partnerku. Veci riešime spoločne. Už šesť rokov mi každé ráno povie “Dobré ráno, láska”. Poďakuje sa za vypratú a ožehlenú bielizeň, za pripravené jedlo, donesie kvety alebo malú pozornosť len tak – bez špeciálnej príčiny. Dokonca mi dovolí šoférovať (úsmev) “jeho” auto kedykoľvek chcem – aj bez opýtania (smiech). Z práce chodí domov a nie do krčmy. Som presvedčená, že takého muža by ocenili mnohé ženy. Len pre porovnanie, môj bývalý partner, ktorý bol Slovák vychovaný v kresťanskej rodine, ani jedno z toho nerobil. Práve naopak. Všetku zlobu sveta si vedel na mne vyliať kedykoľvek a akokoľvek. Aby som to teda zhrnula, medzi mnou a mojím mužom žiadne medzikultúrne rozdiely nie sú a ani neboli. Jeho rodičia ho slušne vychovali, a to je celé.

 

Vista Travellers: Aký je tvoj recept na harmonické spolunažívanie rôznych kultúr, národností a vierovyznaní?

Ľudmila: Taký recept neexistuje (úsmev). Na svete sú dva typy ľudí: dobrí a zlí. Kto chce, nájde si spôsob. Kto nechce, nájde si dôvod. Príkladom je porovnanie situácie “polícia verzus černosi” v USA a v Londýne. V Londýne podobný problém, aký majú v USA, jednoducho neexistuje.

 

Vista Travellers: Keby si mala možnosť preniesť tri veci alebo vlastnosti z niektorej z krajín, kde si doteraz žila, na Slovensko, ktoré by to boli?

Ľudmila: Kultúrnu rozmanitosť. Každý prispeje k spoločnému dielu iným spôsobom. Ľudia sa “učia” jeden od druhého. V konečnom dôsledku je celá komunita omnoho “farebnejšia”.
Prístup k zákazníkovi. V duchu hesla “Náš zákazník – náš pán” namiesto pre našinca typického prístupu á la japonský naprogramovaný robot.
Rodinnú súdržnosť. Rodina ako jednotka spoločnosti je veľmi dôležitá. Bohužiaľ, v dnešnej dobe aj veľmi zanedbávaná. Je smutné vidieť, ako si každý žije “sám” a “po svojom”. Rodiny sa nenavštevujú, netrávia spolu čas, nepomáhajú si navzájom.

 

Vista Travellers: Čo najradšej by si si zo Slovenska doniesla sem?

Ľudmila: Jednoznačne celú rodinu (úsmev). Myslím si, že všetci, ktorí žijú ďaleko od domova, sa zhodnú na tom, že nič nechýba viac ako rodina. Aj napriek pravidelným a častým návštevám to nie je ono a Skype jednoducho nestačí. Naše želanie s manželom je teda presťahovať sa bližšie k našim rodinám.

 

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *