Lucia zo Švajčiarska: Všetko však začína a  končí ľuďmi

Vďaka mladej Slovenke Lucii si aj taká nízkorozpočtová expedícia, akou bola tá naša, mohla dovoliť stráviť pár dní v najdrahšej krajine Európy – vo Švajčiarsku. Lucia tu žije už tri a pol roka. Podobne, ako mnohí naši predchádzajúci respondenti, ani pre ňu nie je táto krajina prvou zahraničnou zastávkou. Ešte počas vysokoškolských štúdií si vyskúšala prácu a život v USA. Ako sama hovorí, práve táto príležitosť ju definitívne utvrdila v tom, že Slovensko jej raz bude „malé“.  Vyštudovaná tlmočníčka a prekladateľka síce nikdy nepracovala v odbore, ktorý študovala, jazyky jej však vždy pomohli posúvať sa vpred. Momentálne žije a pracuje v Zürichu. Prečo sa podľa nej zo Slovenska zatiaľ nestalo druhé Švajčiarsko a oveľa viac nám prezradila v rozhovore, ktorý vám prinášame nižšie.   

Vista Travellers: Lucka, dnes žiješ vo Švajčiarsku. To však nie je prvá krajina, v ktorej si sa na dlhší čas usadila. Predtým si istý čas žila vo Veľkej Británii, no potom si sa rozhodla vrátiť na Slovensko. Prečo? 

Lucia: Rok vo Veľkej Británii bol pre mňa ozajstným životným zlomom. Mnohokrát som si už uvedomila, aký veľký vplyv na mňa táto skúsenosť mala. Po psychicky náročnej práci v IBM som hľadala miesto, kde si oddýchnem, kde načerpám inšpiráciu a v neposlednom rade zistím, či dokážem naozaj žiť (a nielen bývať) v cudzej krajine. Odchádzala som s tým, že som mala zabezpečené iba bývanie a všetko ostatné som nechala otvorené – prácu, ako dlho zostanem, čo očakávam atď.  
Bývala som s kamarátom, čo mi veľmi pomáhalo najmä na začiatku. Pracovala som v malej gréckej pekárničke. To bolo rozhodne niečo iné ako práca pre IBM alebo práca pre človeka s vysokoškolským vzdelaním. Pre mňa to však bol úžasný psychický relax. Bolo to veľa fyzickej práce, pri ktorej som navyše sama sebe dokázala, že nie som žiadna fajnovka a nezľaknem sa ani práce, kde je človek desať hodín na nohách.  
Život v Londýne ma očaril. Tá rozmanitosť kultúr, tá voľnosť. Nikto sa nestaral o to, čo máš oblečené, ako vyzeráš. Celý rok som chodila s dokorán otvorenými očami.  
No časom mi začalo prekážať počasie, zima, tma. K tomu sa pridali nezhody s kamarátom a strach o babku doma. Preto som sa rozhodla vrátiť – opäť bez akýchkoľvek očakávaní.  

Vista Travellers: Ako si sa ocitla vo Švajčiarsku? Za akých okolností si sa sem dostala? 

Lucia: Aj v tomto príbehu zohral svoju rolu môj ročný pobyt v Londýne. Po návrate domov som bola veľmi sklamaná z toho, ako sa pokazil môj vzťah s kamarátom. A do toho zomrela moja babka. Tieto dve udalosti ma uvrhli do depresie. Rozhodla som sa, že nemôžem byť doma a nepracovať. Práve naopak. Potrebujem naplno zamestnať svoju hlavu, nech neostane čas na smútok.  
A tak som vo februári 2009 nastúpila do firmy Accenture. Naplno som sa vrhla do práce, čo neostalo bez povšimnutia. Už po necelom roku som viedla tím ôsmich ľudí. Po roku som potom prevzala celé oddelenie so šiestimi  tímami a asi tridsiatimi zamestnancami. V tomto – občas priam vražednom tempe – som pracovala dva roky.  
Niekedy začiatkom roka 2013 som si začala uvedomovať, že potrebujem zmenu. Nevedela som však, či odísť z firmy alebo začať hľadať niečo iné v rámci firmy. Veľmi mi pomohol môj vtedajší šéf, ktorý mi povedal o možnosti viesť menší tím ľudí v Zürichu. Išlo o prácu na pol roka v tíme s ôsmimi ľuďmi. Cítila som, že toto je to, čo mi opäť raz pomôže zresetovať hlavu.  
Úspešne som prešla telefonickým pohovorom a 1. júla 2013 som odletela do Zürichu. O krajine ani o meste som vtedy absolútne nič netušila (smiech). Pri všetkých povinnostiach mi jednoducho neostal čas ani len na predbežné zoznámenie sa s mojím novým dočasným domovom.  

Vista Travellers: Prečo si sa rozhodla ostať vo Švajčiarsku a nevracať sa na Slovensko? 

Lucia: Projekt vo Švajčiarsku pokračoval dobre. Náš klient bol spokojný s fungovaním tímu pod mojím vedením a s mojimi  návrhmi na zlepšenie už fungujúcich procesov. Rozhodol sa preto náš kontrakt predĺžiť o ďalší polrok. Potešilo ma to, lebo som sa vo Švajčiarsku od začiatku cítila veľmi dobre – priam ako doma.  
Po ukončení tohto projektu som dostala ponuku na prácu na projekte pre najväčšiu švajčiarsku banku. Po štyroch rokoch som po prvýkrát neviedla žiaden tím. Aspoň oficiálne nie. Často som totiž mala pocit, že vediem projektového manažéra, ktorý bol vo svojej funkcii dosť stratený. Čoskoro ho vymenili. S novým projektovým manažérom sme potom vo dvojici projekt  úspešne zavŕšili v júni 2015.  
Accenture mi v tej dobe už nedokázala ponúknuť žiadne ďalšie možnosti práce vo Švajčiarsku a trvali na tom, aby som sa vrátila na Slovensko. Na druhej strane, ľudia z banky boli s mojimi výkonmi veľmi spokojní a prejavili o mňa záujem. A tak som spoluprácu s Accenture ukončila a nastúpila ako interný zamestnanec banky. Dostať interné miesto v banke bolo v tej dobe to isté ako vyhrať v lotérii (smiech). So šéfom sme sa pustili do nových projektov. Od februára 2016 som prevzala jeho funkciu a momentálne som projektovým manažérom tímu pracujúceho na najväčšom projekte v doterajšej histórii banky. Je to pre mňa pocta. Navyše, život tu milujem. Preto momentáne na návrat na Slovensko nepomýšľam.  

Vista Travellers: Za akých okolností by si začala uvažovať o návrate na Slovensko? 

Lucia: Túto otázku dostávam veľmi často a vždy odpovedám rovnako. Momentálne nie je dôvod vracať sa. Dokonca ani v prípade, keby som tu stratila prácu. Jediný dôvod, ktorý prichádza do úvahy, je moja rodina. No teraz je môj život tu, jednu hodinu letecky od Viedne. V podstate som na skok od domova a našla som tu všetko. Prácu, ktorá ma baví. Ľudí, ktorí majú životný nadhľad. Nádhernú prírodu, fungujúci zdravotný a dopravný systém. Žiadny stres a v neposlednom rade aj možnosť zarobiť si na dôchodok, ktorý možno predsa len strávim na Slovensku (úsmev).   

Vista Travellers: Čo do rozlohy a rázu krajiny a čiastočne aj počtu obyvateľov sú si Švajčiarsko a Slovensko dosť podobné. Čo je podľa teba ten rozhodujúci moment, prečo je život v týchto krajinách natoľko odlišný? 

Lucia: Hlavný dôvod je v tom, ako tu všetko funguje. Pretože tu veci naozaj fungujú. MHD tu takmer nikdy nemešká. Všetky dopravné prostriedky sú tu nové a udržiavané. Kriminalita je tu veľmi nízka. Ľudia sú tu k sebe navzájom milí, nikto nikomu nič nezávidí. Na ulici nevidieť bezdomovcov. Mnohým kamarátom sa tu stalo, že si v MHD zabudli peňaženku a potom si ju nedotknutú vyzdvihli v Stratách a nálezoch. Dokonca poznám ľudí, ktorí si nezamykajú auto (úsmev). Človek sa tu naozaj cíti bezpečne. Ľudia sa nesťažujú. Nikto neprotestuje, nie sú tu žiadne demonštrácie. Napríklad problém s utečencami som registrovala len v súvislosti s inými štátmi.  
Všetko však začína a končí ľuďmi. Ľudia na Slovensku sú žiaľ zaťažení tým, čo všetko nefunguje a potrebuje zmenu. To v nich vyvoláva dojem, že nie sú šťastní a zároveň s tým ani nemôžu nič spraviť. Vo Švajčiarsku ľudia vyrastajú s tým, že im nič nechýba. Nie sú zaťažení minulosťou a krivdami. Myslím, že ani netušia, akú výhodu majú. Majú fungujúci politický systém – nikdy som nepočula Švajčiara sťažovať sa na politiku. Majú zdravotníctvo na vysokej úrovni, ktoré je veľmi drahé dokonca aj pre Švajčiarov. Školstvo má výbornú ideu začleniť študentov od cca 16 rokov priamo do pracovného procesu. V praxi to znamená, že som napríklad mala 25-ročného kolegu, ktorý už deväť rokov pracoval v banke. Jedine takto školstvo skutočne pripraví ľudí do reálneho života. V čase, keď končia školu, už vedia, čo presne práca v tom a v tom odbore znamená. Nehovoriac o tom, že mnohé firmy si týchto praktikantov a neskôr absolventov ponechá aj po ukončení praxe a štúdia. Mladým ľuďom tak odpadá stres z hľadania zamestnania.   

Vista Travellers: Na Slovensko sa vraciaš pomerne často. Sleduješ vývoj na politickej scéne a dianie v živote spoločnosti? Ak áno, ako na teba súčasný stav pôsobí? 

Lucia: Áno. Ako jedna z mála Sloveniek a Slovákov, čo tu poznám, sa vraciam na Slovensko často – aspoň raz za mesiac. Vývoj na slovenskej politickej scéne, samozrejme, sledujem. Ale iba povrchne, lebo je to pre mňa smutný vývoj. Nie som politicky angažovaná, ale aj mňa zaujíma, v akom stave bude krajina, keď sa do nej raz rozhodnem vrátiť. Preto nevynechám žiadne voľby, ktoré ovplyvnia stav doma. Musím však povedať, že čítam aj tunajšie noviny. Navyše, kolegovia ma tiež upozornia zakaždým, keď sa niekde objaví zmienka o Slovensku. A tak som v ostatnom čase musela napríklad vysvetľovať, prečo si Slováci volia neonacistov.  
Vďakabohu za úspechy slovenských športovcov v roku 2016, ktorými sa, naopak, môžem pochváliť (smiech).  

Vista Travellers: Aké máš skúsenosti so Švajčiarmi ako imigrant? Ako oni vnímajú túto problematiku a ako sa stavajú k ľuďom inej národnosti žijúcim v ich krajine? 

Lucia: Všeobecne majú Švajčiari k prisťahovalcom dobrý vzťah. V tomto sú podľa mňa rodení diplomati (úsmev). Je dôležité povedať, že jedna štvrtina obyvateľov Švajčiarska (cca 2 milióny) sú prisťahovalci, čo je naozaj vysoký pomer.  
Ako som spomínala, nezachytila som tu žiadne demonštrácie proti utečencom. Tu robia najviac problémov prisťahovalci z Eritrey a balkánskych krajín. Najmä u posledne menovaných sa prejavuje ich prchká povaha a divoký temperament. Ak sa teda aj vyskytne zmienka o nejakom útoku, je vysoká pravdepodobnosť, že to bol prisťahovalec z týchto krajín. Ja sama som sa tu už ocitla v situácii, že som práve kvôli Balkáncovi bola nútená volať políciu.  

Vista Travellers: Čo ťa vo Švajčiarsku milo prekvapilo – niečo, čo si pred príchodom do tejto krajiny nevedela? A bolo aj niečo, čo ťa nepríjemne zaskočilo? 

Lucia: Príjemne ma prekvapil vzduch (smiech). Som astmatička, ale tu som odložila sprej už po dvoch mesiacoch. Dýcha sa mi tu neskutočne dobre.  
Prekvapilo ma tiež, ako dobre je tu organizovaná verejná doprava. Všetko je čisté, nové. Spoje chodia načas. Šofér ráno svojich pasažierov pozdraví, usmeje sa. V Bratislave som zažívala presný opak.  
Vo všeobecnosti sú tu ľudia veľmi milí a zaujímajú sa o to, odkiaľ som. Na túrach sa navzájom zdravia, lebo všetci sú súčasťou jednej veľkej turistickej rodiny (smiech).  
Pred príchodom do krajiny som o nej nevedela nič – aj sa za to občas hanbím. Netušila som, že Zürich leží pri jazere. A to bolo naozaj super zistenie, pretože jazero alebo more, to je neskutočná pohoda. Osobne ma príjemne prekvapilo, koľko sa tu zarába. Nepríjemným prekvapením bolo zistenie, koľko tu všetko stojí. Keďže som nevedela nič o platoch, cenách potravín a služieb, prvé týždne pre mňa boli šokom (smiech).  
Dodnes si však nemôžem zvyknúť na jednu vec, ktorá ma na začiatku dosť nepríjemne zaskočila. Ochrana nefajčiarov je tu takmer nulová, čo ma pri takejto vyspelej krajine stále prekvapuje. Fajčí sa takmer všade, no najmä zastávky MHD sú v tomto ohľade pre mňa sklamaním.  

Vista Travellers: Majú podľa teba Švajčiari ako národ niečo, čo je nasledovaniahodné a čo by sme sa od nich mohli naučiť? 

Lucia: Radosť zo života a život bez sťažností. Život si jednoducho užívajú. Veľa športujú – a to v každom veku. Udržiavajú sa vo forme a študujú aj vo vyššom veku. Ja mám napríklad v mojom kurze španielčiny dve dôchodkyne a neskutočne im fandím (úsmev).  


Nie je ťažké odkukať od nich tieto vlastnosti. Skôr je ťažké aplikovať ich na slovenské pomery. Netvárim sa, že mi je jedno, ako sa na Slovensku žije. Ale jeden človek toto nezmení. Preto aspoň finančne podporujem vybrané slovenské organizácie, činnosť ktorých mi dáva zmysel. Dúfam, že raz aj ľudia na Slovensku budú spokojní a chodiť s úsmevom na perách.  

Vista Travellers: A existuje podľa teba niečo také, čo by sa Švajčiari mohli naučiť od Slovákov? 

Lucia: Áno. Neuveríš, ale mám pocit, že mladí Švajčiari nie sú vôbec cieľavedomí. Naučení na život v bavlnke úplne zabudli, že by mali ovládať aj iné jazyky ako nemčinu a angličtinu (úsmev). V tomto sa mi zdajú Slováci lepší. Pracujú na sebe a vzdelávajú sa – hoci často najmä preto, aby neskôr našli uplatnenie v zahraničí. 
A taktisto by sa Švajčiari mohli priučiť slovanskej otvorenosti, radosti, občas až šialenosti (smiech). Moji kolegovia ma už poznajú, ale pre neznámych som často doslova tornádom (smiech).  

Vista Travellers: Keby si mala možnosť priniesť si do Švajčiarska čokoľvek zo Slovenska, čo by to bolo? Čo ti tu najviac chýba? 

Lucia: Rodinu a niektorých srdcu blízkych priateľov (úsmev). Chcela by som, aby videli, že žiť sa dá aj inak. Zürich je úžasné mesto. Nie veľké, nie malé – také akurát. Najmä vo vianočnom období je to mesto, do ktorého sa musí každý zaľúbiť.  
A chýbajú mi tu slovenské kysnuté koláče. No vzhľadom na moje časté návštevy doma sa mi tento nedostatok darí pravidelne eliminovať (smiech).  

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *