Na Hornelen – najvyšší morský útes Európy sme dostali tip od domácich. Nevieme posúdiť, prečo, ale zakaždým, keď nám počas našej expedície K Gibraltáru cez Nordkapp odporučili nejaké miesto domáci, stálo to za to. Odporúčame teda aj vám nebáť sa kontaktu s domácimi a skúšať všetko, čo vám odporučia.
Hornelen – základné informácie
Hornelen sa týči vo výške 860 metrov nad morom, čo z neho robí najvyšší morský útes Európy. Dlhý čas slúžil ako dôležitý navigačný bod moreplavcov. Túru na jeho vrchol možno odštartovať z dvoch rôznych miest. Trasa z Hunskår je síce kratšia (7-8 hodín), ale náročnejšia. Ak sa na Hornelen vyberiete z Berleneset, pôjdete dlhšie (8-10 hodín), ale po menej náročnom teréne. Trasa je dobre značená. Dobrá rada – vezmite si so sebou dostatok vody. Obzvlášť, ak sa na Hornelen vyberiete za slnečného augustového dňa.
Hor sa na Hornelen!
Na Hornelen sme sa chceli vyraziť ráno čo najskôr. Oproti plánovanému času odchodu sme sa omeškali asi o hodinu. Úplnou náhodou som si totiž našla na rôznych častiach tela prisaté dva kliešte. Na túru sme preto vyrazili až po tom, čo sa nám ich podarilo vykrútiť.
Vybrali sme si tú kratšiu a náročnejšiu trasu. Štartovala za malým kostolíkom a cintorínom v dedinke Hunskår. Prvá časť bola poriadne strmá a podmočená. Na mnohých miestach sme prekonávali horské bystrinky. Ale výhľady boli už od samého začiatku exkluzívne.
Naše netrénované telá sa s prvou časťou trasy morili poriadne dlho. Dva kilometre do strmého kopca sme prekonávali dve hodiny. Potom sme sa ocitli pri jazierkach pripomínajúcich tatranské plesá.
Krátky oddych a znova sa škriabať do strmého kopca. Na niektorých miestach sme radšej nechceli myslieť na to, ako sa tade budeme vracať. Za ďalším stúpaním nás však čakala rovinka. Išlo sa dobre. Terén bol kamenistý. A zrazu bolo dokonca treba zostupovať. Pomedzi skaliská sme sa prepracovali k rozľahlej skalnej pláni. Na jej druhom konci nás čakalo posledné stúpanie pred dosiahnutím nášho cieľa.
Počas cesty na vrchol nás nemilo prekvapil jeden dedo. Bol to domáci, ktorý dostal v tento nádherný slnečný deň nápad, že si vybehne na Hornelen. Doslova. Ako sme tak išli po skalnatej rovinke, všimla som si, že sa k nám odzadu niekto akosi rýchlo približuje. Povedali sme si, že pridáme do kroku. Už sme mali plné zuby toho, že nás na každej túre neustále niekto obiehal. Ale snažili sme sa zbytočne. O malú chvíľu nás už míňal dedko v pokluse. Netrvalo dlho a úplne sme ho stratili z dohľadu. Trochu naštvaní a sklamaní sme pokračovali v túre. Ako sme sa blížili k vrcholu, oproti nám už v rezkom pokluse mieril náš dedko. Kým my sme boli ešte stále na ceste na vrchol, on sa už vracal. Kapitulovali sme. Dedka som aspoň na chvíľu zastavila, aby som zistila, koľko má rokov. 72. Len čo sme si s ním stihli spraviť rýchlu foto, už zase klusal ďalej. Boli sme presvedčení, že keď my konečne dosiahneme vrchol, dedko už bude doma sedieť pri šálke kávy alebo čaju a ťažko si bude vedieť spomenúť, že dnes vôbec niekde bol.
Nakoniec sme sa však aj my dočkali. Po poslednom stúpaní sme sa ocitli na vrchole.
Okrem nás tam bol ešte jeden domáci. Dal nám tip na miesto, odkiaľ sa dá pozrieť priamo pod seba na morskú hladinu. Presunuli sme sa tam a konečne sme si dali obed. Slniečko poriadne pripekalo. Nenamietali sme. Boli sme poriadne prepotení. A kým sme nasýtili naše bruchá, inverzná hmla pomaly zahalila výhľad na morskú hladinu. Tomášovi to až tak veľmi nevadilo. On sa síce výšky nebojí, na takýchto miestach sa ho však zakaždým zmocní strach z pádu.
Užívali sme si výhľady. Boli sme poriadne vysoko. Hoci sme vedeli, že máme výhľad na parkovisko, na ktorom sme ráno vyberali kliešte, nevedeli sme z tej výšky rozoznať, či tam parkujú nejaké autá alebo nie. Veľké nákladné lode sa nám z tejto výšky zdali menšie ako zápalkové škatuľky.
Cesta späť sa niesla v znamení nedostatku vody. Presnejšie, posledné zásoby sme dorazili ešte na vrchole. 4 hodiny trvajúcu spiatočnú cestu pod pražiacim slnkom sme si teda poriadne užili.
Hoci sme míňali viaceré jazierka, neodvážili sme sa piť zo stojatej vody. Po troch hodinách sme sa konečne dostali na úroveň hmly.
Zostupovať do nej bol pocit, akoby sme sa ponárali pod vodu. Akoby sme vstupovali do úplne iného sveta. Tu už aspoň nepieklo slnko a mali sme pocit, že vlhkosť zo vzduchu naberáme každým jedným pórom.
K autu sme dorazili dosť opotrebovaní. Okrem fyzického výkonu som ja osobne mala za sebou aj niekoľko pádov. Myslím, že fyzická únava oslabuje nielen svaly, ale aj koncentráciu. Boli sme však radi, že sme to zvládli. Ten zážitok zhora rozhodne stál za vynaloženú námahu.
Nakoniec pridávame aj mapku so zaznamenanou trasou našej túry. Aj keď je útes vysoký iba 860 metrov, na ceste k nemu sme vďaka členitému terénu prekonali viac ako 1700 výškových metrov.
Hneď po tejto vyčerpávajúcej túre a napriek inverznému počasiu sme sa vybrali k najzápadnejšiemu bodu Nórska – Vestkappu. Čo nás tam čakalo, si prečítajte v ďalšom našom článku s príznačným názvom Vestkapp – v Nórsku to už západnejšie nejde.
