Počas našej cesty k Gibraltáru cez Nordkapp sme mali šťastie na množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Veľakrát sme za ne mohli ďakovať odporúčaniam a tipom od domácich, s ktorými sme sa zoznámili. To bol aj prípad nášho výletu na najzápadnejší bod Nórska – Vestkapp. Vybrali sme sa naň hneď, ako sme sa vrátili z vyčerpávajúcej túry na Hornelen – najvyšší morský útes Európy. Píšeme o nej v článku s názvom Hornelen – túra na najvyšší morský útes Európy.
Vestkapp – základné informácie
Vestkapp je 496 metrov vysoký útes, ktorý je zároveň najzápadnejšie položeným bodom územia Nórska. Za priaznivého počasia si odtiaľto môžete vychutnať nádherné výhľady na široké okolie a nekonečný oceán. Od hlavnej cesty FV633 k nemu vedie úzka cestička, po ktorej sa v lete dostanete autom až na samotný Vestkapp. Prejazd po ceste aj parkovanie na Vestkappe sú bezplatné. Chata, ktorá tu stojí, je momentálne zatvorená.
Zážitok z Vestkappu nemôže pokaziť ani hmla
My sme sa na Vestkapp vybrali hneď po návrate z túry na Hornelen. Tip na toto miesto sme dostali od mladého páru, ktorý sme stretli deň predtým. Hoci to pre nás znamenalo vrátiť sa asi 150km naspäť na sever, povedali sme si, že to riskneme. Domáci, ktorí nám Vestkapp odporučili, boli naozaj nástojčiví. Že sme ich poslúchli, sme nakoniec neľutovali.
Zo začiatku to však vyzeralo všelijako. Naše expedičné auto sa vyše dvoch hodín predieralo hustou hmlou a jeho posádka si čím ďalej, tým menej vedela predstaviť, čo nás všetkých na konci tejto cesty vlastne čaká. Faktom je, že to, čo sme tam našli, nečakal naozaj nikto.
Posledný úsek cesty sme sa štverali po úzkej cestičke do strmého kopca. Hmla bola taká hustá, že som spoza volantu nevidela absolútne nič. V jednom momente sa však nad nami rozostúpila a nám sa otvoril výhľad na jasnú nočnú oblohu, na ktorej sa začali objavovať prvé hviezdy.
Ako sme po ceste stúpali ďalej, z hmly sa stalo nepokojné mliečne more. Na obzore doznieval západ slnka. Lenivo sa prevaľujúce chuchvalce hmly pod nami sfarboval do všetkých odtieňov oranžovej a žltej.
Na druhej strane už bola obloha úplne tmavá a svietil na nej mesiac v splne. Auto sme odstavili na parkovisku na konci cesty. Vypli sme motor. Vystúpili sme z auta a v nemom úžase sme sledovali to neuveriteľné prírodné divadlo, ktoré si pre nás Vestkapp pripravil. Na jeho vrchole sme stáli úplne osamotení. Len z času na čas sa z tmy ozvalo ovčie zabékanie.
Keď sme sa z tohto neočakávaného zážitku ako tak spamätali, pripravili sme si večeru. Po dnešnej túre a náročnej ceste zahmlenou krajinou sme poriadne vyhladli. Noc sme strávili priamo tu. Spali sme v aute, hoci sme pôvodne chceli rozložiť stan. Našťastie nebolo kvôli ovčím bobkom kam. Našťastie preto, lebo keď sme sa ráno zobudili, naše auto bolo opäť zaliate hustým biely mliekom. Vlhkosť bola minimálne 200%-tná. Za krátku chvíľku, kým sme z auta vybehli urobiť si selfie, sme boli mokrí ako myši.
Hoci sme teda nemali na Vestkappe šťastie na počasie, napriek tomu sme si užili výhľady, ako málokto. Raz darmo, zážitok z Vestkappu nemôže pokaziť ani hmla.
