Ak sa niekedy necháte zlákať Toskánskom a rozhodnete sa navštíviť tento rázovitý kraj, možno v ňom natrafíte na sympatickú, večne pozitívne naladenú Slovenku s nákazlivým smiechom, Anku Šterbákovú. Anka sa do Toskánska presťahovala so svojím manželom, ktorý je pôvodom Talian a momentálne spolu prevádzkujú útulné agriturizmo Tenuta Branca (www.tenutabranca.com). Okrem hostí ubytovaných v agriturizme sa venujú aj výrobe olivového oleja a produkcii vína.
Keďže Anka žije a podniká v Taliansku už dosť dlho, zaujímalo nás, ako sa na Talianov, ich krajinu a zvyky pozerá ona. Chceli sme tiež vedieť, ako sa Taliani pozerajú na ňu. Odpovede na tieto a aj ďalšie otázky prinášame v rozhovore nižšie.
V Toskánsku žiješ už desať rokov. Čím ti učarovalo?
Poopravím ťa, žijem tu už 12 rokov. A keby mi v prvom rade nebol učaroval muž, neviem, či by som sem niekedy zablúdila. Nelákali ma tieto “teplé kraje”. Skôr ma priťahovali krajiny ako Nórsko, Švédsko, Škótsko, Írsko, Fínsko. Samozrejme, aj tam sa raz pôjdem pozrieť, ale to si už potom nechám poradiť od vás. (Smiech).
Bez Stefana by som každopádne navždy ostala ukrátená o čaro tejto krajiny. Je toho neúrekom, čo sa mi tu páči a čo milujem.
Na prvom mieste je určite moja nová rodina, ktorú som tu “nadobudla”. Tú predsa nemôžem oddeliť od toho, čo si predstavím pod pojmom “Toskánsko”, však?
Ako zlá a netrpezlivá kuchárka tiež oceňujem jednoduchú, rýchlu a chutnú kuchyňu – pasta, risotti, antipasti. Jej súčasťou je samozrejme aj kvalitné víno, skvelý olivový olej a rôzne lokálne špeciality ako hľuzovka, čerstvý fenikel a nespočetné množstvo iných dobrôt, ktoré som spoznala až v tomto “novom domove”.
História, kultúra a tradície sú tu doslova nasaté autenticitou. Nechýba im duch minulosti, ktorý niekedy robí divy a dokáže transportovať v čase.
No a čo ma tu nikdy neomrzí, sú raj pripomínajúce scenérie, ktoré v ktoromkoľvek ročnom období a v každom počasí režíruje samotná príroda. Pripravuje nám tu neopakovateľné východy a západy slnka, prestiera hmlu ponad údolia, dopraje nám rôzne farby, vône.
S Talianmi si spájame množstvo stereotypov – umenie užívať si život, matriarchát v rodinnom živote, slabosť pre dobré jedlo, ale aj hlučnosť, nedochvíľnosť. Aké sú tvoje skúsenosti so stereotypmi pripisovanými Talianom – zodpovedajú realite alebo sa nájdu aj také, ktoré na nich jednoducho nesedia?
(Smiech). Na toto nemám žiadne štandardné merítko. Je to dosť pestré. Až na to, že tá naša ani zďaleka nie je typická talianska rodina, v podstate sedí všetko vyššie spomenuté. (Opäť smiech).
Úplne na vrchole je nedochvíľnosť. A tiež ješitnosť – na toskánsku kuchyňu (vrátane ich nesoleného chleba) nedajú dopustiť. Do zoznamu by som pridala ešte jednu vlastnosť, ktorá nebola spomenutá. Taliani sú nepolepšiteľní lichotníci. Nešetria lichôtkami a komplimentmi dokonca ani pri oslovovaní bábätiek.
Je podľa teba niečo, čo by sa mohli naučiť Slováci od Talianov a aj naopak – Taliani od Slovákov?
Pre Talianov nič nie je nemožné. Všetko sa dá, vždy sa nájde kompromis. Dokážu sľúbiť, že budú v jednom čase na dvoch rôznych miestach a potom sa z toho šikovne vykrútiť tak, že sa na nich nikto nemôže hnevať. Dokážu prispôsobiť službu požiadavkám klienta, spontánne sa skamarátiť. Úprimne povedané, spočiatku mi to bolo proti srsti, ale mnohokrát som sa už ocitla v situácii, kedy som práve ich “tuttosipuófare” (všetko sa dá urobiť/zariadiť) s úľavou a uznaním ocenila.
A čo by sa mohli naučiť Taliani od Slovákov? Oslavovať svadbu! Poriadne to roztočiť s muzikou a tancom, tradíciami a spevom. Neredukovať svadbu len na niekoľkohodinovú (pssst! nudnú) svadobnú hostinu. Týka sa to najmä Toskánska, na juhu Talianska, hádam v okolí Neapolu, je to už o niečom inom. Ešteže my sme mali svadbu na Slovensku. Bola nezabudnuteľným zážitkom pre talianskych aj ostatných zahraničných hostí.
Aké dopady má podľa teba detstvo a dospievanie v multikultúrnej rodine na vaše dcéry?
Pri odpovedi na túto otázku začnem spomienkami na moje vlastné detstvo. Ja som po prvýkrát počula “naozajstný” cudzí jazyk, konkrétne nemčinu, keď som mala dvanásť rokov. Prišli nás na Slovensko navštíviť akísi vzdialení príbuzní môjho dedka. Vtedy som takmer nemohla uveriť, že mojim v škole naučeným vetám “Ich heisse Anna. Ich bin zwölf Jahre alt.” naozaj rozumeli! Mne sa totiž zdali také cudzie, že som ťažko mohla uveriť tomu, že majú vskutku aj nejaký význam. (Smiech). Bol to pre mňa akýsi test, či to s tými cudzími jazykmi naozaj funguje. O úžase, ktorý sa ma zmocnil, keď som stretla prvého černocha na strednej škole v Prešove, už ani nehovorím. (Opäť smiech). V dnešnej dobe to znie pomaly ako príbeh prababičky, však? (Smiech).
Naše dcéry, okrem toho, že vyrastajú v heterogénnom rodinnom prostredí štyroch kultúr (Stefanova mama je Chorvátka a švagriná je polovičná Japonka), vyrastajú tiež v blízkosti veľkolepých miest a vyhľadávaných turistických destinácií, akými sú Florencia či Siena. Dva mesiace počas ich dlhých trojmesačných prázdnin trávia v agriturizme, ktorý spravujeme. Tu spoznávajú rovesníkov z iných krajín a na vlastnej koži zisťujú význam a dôležitosť ovládania viacerých jazykov. Na ten zvyšný mesiac cestujú na Slovensko k babke a dedkovi. Nepochybne teda majú bohatú škálu podnetov na vybudovanie si pomerne úzkeho vzťahu k rôznym národnostiam, vzácnu príležitosť naučiť sa interpretovať rozmanitosť kultúr, dejín, jedál a tradícií.
Ich bilingválna výchova je určite obrovským prínosom. To už pochopili aj samy. Slovenčina im úspešne ponúka možnosť porozumieť aj ďalším slovanským jazykom. Úprimne sa vytešujú, keď čo-to rozumejú Poliakom, Čechom, Slovincom, Chorvátom a Srbom, s ktorými už mali možnosť komunikovať. Slovenčinu by som preto v žiadnom prípade nepodceňovala! Na druhej strane sa mi zdá, že bilingválna výchova zase nie je nič až také mimoriadne. Veď viac než polovica mojich rovesníkov z dediny, z ktorej pochádzam, vyrastala dvojjazyčne a nám nikdy nenapadlo ich pre to obdivovať.
Dáva ti niekto ešte stále pocítiť, že si tu cudzia? Aké sú tvoje skúsenosti s prístupom Talianov k prisťahovalcom?
Stalo sa mi to iba jediný raz. Ale keďže to bolo naozaj len raz, takmer som na to medzičasom zabudla. Môžem povedať, že som vtedy už celkom zdatne rozumela hovorenému aj písomnému prejavu. Nebolo to teda v časoch, keď som k taliančine ešte len “privoniavala”. Tá skúsenosť sa týka reklamácie mobilného telefónu. Písomná zmluva nezodpovedala slovnému vyjadreniu predávajúceho. Tak sa mi snažil dať najavo, že to, čo mi povedal, som ja – cudzinka úplne zle pochopila. Samozrejme, že s tým nepochodil. Okrem tohto výnimočného prípadu sa mi však nikdy nestalo, že by som bola diskriminovaná kvôli môjmu “netalianskemu” pôvodu.
Práve naopak, stretávam sa zo strany Talianov s veľkým záujmom, obdivom a ústretovosťou. A to už od samého začiatku, čo som tu. Hlavne, keď ma videli tehotnú a ešte viac, keď som sa ukazovala s bábätkom, si nenechali ujsť príležitosť prihovoriť sa mi a zasypať ma (ako som už spomínala) komplimentmi a otázkami ohľadom mojej vlasti a rodiny. S jednou z mamičiek sme si dokonca dohodli výmenný doučovací program. Ja som ju doučovala nemčinu a ona mňa taliančinu, ale neprestajne sa ma vypytovala na Slovensko. V škôlke ma pozvali na prednášku v rámci interkulturálneho programu. Teraz, keď sú dcéry už staršie, aj v škole ich často vyzývajú, aby spolužiakom porozprávali o Slovensku, ba ich aj naučili nejaké slovenské slová. A na univerzite vo Florencii, kde som ako 31-ročná začala študovať filozofiu, môj profesor – mimochodom rovesník – so záujmom počúval moje spomienky na detstvo v komunizme.
Musím však povedať, že aj ja sama som vyvinula veľké úsilie a snahu o integráciu. Snažila som sa čo najskôr naučiť jazyk na dostatočnej úrovni, nestrániť sa domácich, vštepovať dcéram sebadôveru. Učila som ich, že aj ony sú “zaujímavé” pre svojich rovesníkov, že nie je najmenší dôvod hanbiť sa za pôvod ich mamy a fakt, že hovoria aj iným jazykom, nech prijímajú ako veľkú výhodu (čo pre ne spočiatku nebolo také samozrejmé).
Pochopiteľne, môj príbeh nemá nič spoločné s postojom Talianov k aktuálnej situácii emigrantov, prisťahovalcov či k utečeneckej kríze, ktorá má dopad na celú Európu. V tomto ohľade sa tu vyskytujú rôzne protichodné názory. Mieša sa tu zmes obáv, nespokojnosti, možno aj bezbrannosti voči politickej (ne)činnosti, ale aj viery v dobro človeka a úsilie prijať a pomôcť. Koniec-koncov je to tu asi ako v každej inej krajine.
Chýba ti aj po tých dvanástich rokoch zo Slovenska niečo natoľko, že by si si to sem najradšej preniesla?
Keby sme hovorili o niekom, bola by to moja slovenská rodina. Keďže hovoríme o niečom, bol by to chlieb a soľ – alebo radšej slaný chlieb? (Smiech).
