Vraciate sa domov. Veci vo vašej krajine sa nevyvíjajú dobre. Vo vašom meste to vrie. Na moste Vrbanja dnes došlo k stretu medzi študentmi pokojne protestujúcimi proti vojne a jednotkami Juhoslovanskej ľudovej armády. Zlé jazyky tvrdia, že vojenský zákrok bol tvrdý a niekoľko študentov prišlo o život. Nedočkavo zapínate telku v nádeji, že večerné správy tieto fámy vyvrátia. Ale vypínač šťukne naprázdno. Rovnako sa zachová aj ten od svetla. Dôjde vám, že elektrina nie je. Čo už. Snáď je to len nejaký dočasný výpadok, skrat alebo niečo podobné. Na správy si budete musieť počkať. Tak sa priberiete aspoň umyť riad, čo ostal od raňajok v dreze. Otočíte kohútikom a z vodovodu vytrysknú len salvy vody, čo ešte ostala v potrubí, nasledované niekoľkými hlasnými vzduchovými bublinami. Potom vodovod zamĺkne. V duchu už potichu nadávate. Tak si aspoň chcete prihriať na večeru polievku od včerajšieho obeda. Predstava falošnej romantiky večere pri sviečkach sa rozplynie po otočení gombíka plynového sporáka. Iskra iskrí naprázdno. Nemá čo vzbĺknuť modrým plameňom. Plyn odstavili tiež.
Smrteľné obkľúčenie
Možno aj takto sa pre niekoho začala najdlhšia blokáda mesta v moderných dejinách. Srbi vtedy ešte v uniformách Juhoslovanskej ľudovej armády obkľúčili a prakticky nepriedušne uzavreli Sarajevo na 1425 dní. V hlavnom meste Bosny a Hercegoviny v tej dobe žilo okolo pol milióna ľudí. Nepriateľ odrezal mesto od dodávok elektriny, vody aj zemného plynu. Okolité kopce obsadili ťažkou vojenskou technikou. Terén okolo mesta postupne zamínovali, takže z mesta neexistovala žiadna úniková cesta. A ak ste zvedaví, či pri tom proteste skutočne prišiel niekto o život, tak áno. Dve študentky, Suada Dilberovic, Bosniačka a Olga Sucic, Chorvátka. Sú považované za prvé obete vojny v Bosne a Hercegovine a most, na ktorom ich zabili, dnes nesie ich mená.
Srbi mesto denne ostreľovali v nádeji, že takto donútia jeho obyvateľov vzdať sa. Jednotky UNPROFOR, ktoré prevzali kontrolu aspoň nad miestnym letiskom až dva mesiace po začiatku blokády, viedli „evidenciu“, resp. štatistiku počtu striel, ktoré každý deň na Sarajevo dopadali. V priemere to bolo 330 delostreleckých granátov denne. 22. júla 1993 sa Srbi trochu rozšupli a na mesto v tento deň nasmerovali až 3777 striel.
Takáto každodenná spŕška nemohla ostať bez následkov. Počas blokády prišlo o život 11 541 osôb, z ktorých až 1601 bolo detí a tínedžerov do 18 rokov.
Sarajevské ruže
Strely zanechali na tvári mesta nespočetné množstvo jaziev. Stopy v betóne a asfalte nápadne pripomínajúce kvety ruže miestni umelci po skončení blokády zaliali červenou gumou a nazvali ich Sarajevskými ružami. Tie sa stali symbolom a pamätníkom všetkých obetí blokády. Ich červená farba má pripomínať preliatu krv obyvateľov Sarajeva, ktorí prišli o život, keď čakali v rade na chleba a vodu, detí, ktoré sa hrali v uliciach obliehaného mesta a všetkých, ktorí sa jednoducho snažili prežiť v meste, z ktorého nebolo úniku.
Máme brániť mesto vlastným telom?
Brániť mesto v tom čase nemal ešte veľmi kto. Len pár týždňov pred začiatkom blokády v Bosne a Hercegovine prebehlo referendum, na ktorom sa zúčastnilo vyše 60% obyvateľov a z nich viac ako 99% sa vyslovilo za vyhlásenie samostatnosti a vznik samostatného štátu Bosna a Hercegovina. To sa nepáčilo Srbom žijúcim v krajine, ktorí referendum bojkotovali a snívali o zachovaní jednotnej Juhoslávie pod srbským vedením. Žiadne vojenské jednotky sa za ten krátky čas v Bosne a Hercegovine nestihli sformovať, a tak sa jedinými obrancami mesta stali členovia Juhoslovanskej ľudovej armády a miestnej polície, ktorí však boli veľmi biedne vyzbrojení. Najčastejšie mali k dispozícii pištole a poľovnícke pušky. S takouto výzbrojou bolo prelomenie blokády nemožné.
Keď je poslednou nádejou tunel
Jedinou nádejou pre obliehané mesto bol tunel. Aj sa tak volal. Tunel nádeje. Jeho autorom bol vojenský inžinier Nedžad Branković. Stavba tunela sa začala 1. marca 1993 a prebiehala v troch 8-hodinových šichtách 24 hodín denne. Tunel dlhý vyše 800 metrov vedúci pod pristávacou dráhou miestneho letiska z obliehaného mesta na územie kontrolované Bosniackou armádou postavili za tri mesiace. Dve brigády stavali tunel idúc si v ústrety.
Napriek provizórnym podmienkam, čo sa týka nástrojov aj stavebného materiálu, sa stretli takmer na centimeter presne. Robotníci, ktorí tunel hĺbili, dostávali mzdu jeden balíček cigariet na deň. Cigarety boli v tom čase jediným platným platidlom v obliehanom meste.
Tunel uviedli do prevádzky 1.7.1993. Široký bol 1m a vysoký 1,6m. Stačil však na to, že do mesta priviezli potrebné zásoby pre armádu aj obyvateľov a z mesta vyviezli chorých a ranených. V jeho blízkosti zatiaľ stavali tunel s oveľa väčšou kapacitou, dokončili ho však až krátko pred koncom blokády, takže ho nikdy nepoužili.
Fascinujúce je, že Srbom, ktorí mesto obliehali, sa nikdy nepodarilo prísť na to, kde sa tunel nachádza. Vedeli, že existuje, ale nikdy nezistili, kde.
Zóna smrti
Dostať sa z mesta k tunelu, na neokupovanom území nakúpiť zásoby a potom sa zase dostať späť do mesta, bolo jednak časovo náročné, jednak to bolo priamym ohrozením života. Vzdialenosť, ktorú dnes autom prekonáte za približne 30-40 minút autom, trvala ľuďom počas blokády tri dni. Jednak ju museli prekonať peši, jednak sa museli dostať cez zónu smrti. Išlo o Bulevar Meše Selimovića – niekoľkoprúdovú cestu, ktorej stredom sa tiahli električkové trate, lemovanú výškovými budovami. Tie okupovali srbskí snajperi, ktorí skosili každého menej ostražitého chodca.
Ako neprišli o rozum?
Ak vám v hlave víria otázky, ako sa dá prežiť 4 roky v takomto meste, je tu niekoľko odpovedí. Miestni obyvatelia sa nevzdali. Naopak, snažili sa udržať každodenný život čo najbližšie bežným koľajam. Samozrejme, nikto v obliehanom meste nechodil do práce. Naďalej však fungovali niektoré školy. Učitelia učili zadarmo. Cieľom bolo zamestnať hlavy detí, aby aspoň na chvíľu zabudli na to, čo sa deje v uliciach. V obmedzenom režime fungovala aj televízna produkcia. Budova miestnej televízie síce patrí k najškaredším v meste, ale práve jej ohyzdné mohutné betónové múry umožnili pokračovať v tvorbe obľúbeného zábavného programu. A tak táto škrata paradoxne patrí k jednej z najobľúbenejších budov v meste. Je symbolom odporu, vôle žiť normálne aj v nenormálnych podmienkach. V práci pokračovali aj novinári.
Ako čas plynul, ľudia sa snažili čoraz viac venovať aktivitám pripomínajúcim mierové časy. Zorganizovali súťaž krásy, módnu prehliadku pre vojakov UNPROFOR, chodili na diskotéky, do kina, do divadla. Jedna z najznámejších fotografií zobrazujúcich odpor Sarajevčanov je fotografia Toma Soddarda zobrazujúca Melihu Varešanović – prezývanú aj Sofia Loren Sarajeva, ako sa oblečená vo svojich najlepších šatách, ozdobená šperkami vzdorovito prechádza po sarajevskej ulici lemovanej vrecami s pieskom a vojakmi.
Do mesta dokonca prišli vystupovať aj zahraniční umelci. Najvýraznejšou akciou bol koncert frontmana Iron Maiden Bruca Dickinsona s kapelou Skunkworks. Riskujúc vlastné životy sa nechali prepašovať do obliehaného mesta, aby odohrali koncert pre jeho obyvateľov a priniesli im tak aspoň malý závan slobody do každodennej vojnovej reality.
Pred a po
Od konca vojny uplynulo už 25 rokov. Z kedysi najvýkonnejšej a najefektívnejšej ekonomiky východného bloku nezostalo po vojne nič. Všetko, čo sa im počas dekád po druhej svetovej vojne podarilo vybudovať, zničila kríza v 80. rokoch, ktorá vyvrcholila vojnou v 90. rokoch. Ľudia aj krajiny začínajú od piky. A aj po 25 rokoch je cítiť, že pred sebou majú ešte dlhú cestu. To, čo nezničila vojna, dokonali nástrahy prechodu na trhovú ekonomiku a ku kapitalizmu. Rovnako, ako väčšina post-komunistických krajín, aj Bosna a Hercegovina bojuje s vysokou nezamestnanosťou, odlivom mozgov do zahraničia, nedostatkom kapitálu na naštartovanie ekonomiky, korupciou.
Naozaj sa nás to netýka?
Pre mňa osobne je vojna v Bosne a Hercegovine mementom a zároveň výstrahou. Je výkričníkom dejín a zároveň stále živým dôkazom toho, aký nebezpečný môže byť nacionalizmus a aká zničujúca neznášanlivosť, ktorú medzi národy umelo vnáša. Neopakujme chyby minulosti a chyby iných. Naopak, poučme sa z nich. Nepočúvajme tých, ktorí nás presviedčajú, že naša národnosť má nárok na niečo viac, než iná alebo že má právo konať na úkor iných národností. Tolerancia, vzájomné porozumenie a spolupráca sú našou budúcnosťou. Vojna nikdy k ničomu dobrému neviedla a nikdy z nej nič dobré nevzišlo. A nikdy to nebude inak.
