Dlhá cesta na pláž alebo diaľnica po albánsky (Velipoje, Düres, Vlore, Dhërmiu, Himara)
Zatúžili sme po slanej vode a špliechaní vĺn na piesočnej pláži. Uverili sme nášmu sprievodcovi, že vo Velipoje nájdeme najkrajšiu pieskovú pláž. Chyba. Vo Velipoje na nás čakali akurát tak zástupy turistov. Pláž je tu prepchatá slnečníkmi a lehátkami, za ktoré treba platiť. Platí sa aj za samotný vstup na ňu. Všade znie hlasná hudba. Obchody a stánky s plážovým tovarom lemujú špinavé, neupravené ulice, na ktorých sa povaľujú kopy odpadkov. Lacná komercia a gýč sa na človeka tlačí z každej strany. Na vyjadrenie dĺžky nášho pobytu vo Velipoje postačia minúty.
Pokračovali sme po pobreží ďalej na juh. Nevedno prečo, opäť sme sa nechali zlákať rečami nášho sprievodcu. Sľuboval, že v meste Düres uvidíme antické pamiatky – rímske kúpele a najväčšie zachované koloseum na Balkáne. Z rímskych kúpeľov však bola iba ruina s niekoľkými antickými stĺpmi obohnaná zhrdzaveným plotom a namiesto kolosea sme v centre mesta po dlhom hľadaní objavili iba jeho torzo.
Ani vo Vlore, ďalšej krátkej zastávke na našej ceste, sa nám sen o pláži nesplnil. Tu sú pláže veľmi špinavé, hoci to na prvý pohľad nemusí byť vidieť. Dôvodom sú skládky, ktoré miestni z pláží ešte donedávna robili. Hneď však, ako odhalili ich potenciál v rámci turizmu, začali konať. Na pláže poslali bagre, ktoré všetky odpadky zahrabali do piesku. Aby to ešte poistili, rozostavili po pláži desiatky romanticky pôsobiacich altánko-ležadiel.
Ako sme však postupovali ďalej na juh, situácia sa dramaticky menila. Naša cesta sa vinula naprieč novotou voňajúcimi dovolenkovými rezortmi. Kamienkové pláže boli čisté, more pokojné a priezračné. Na druhej strane tu bolo zjavné, že pod investíciou do rozvoja cestovného ruchu sa v Albánsku rozumie v prvom rade investícia do výstavby nových hotelov. To, že ich kapacita markantne prevyšuje kapacitu plážičky, pri ktorej stoja, alebo že cesty okolo nich nie sú vydláždené, miestnych podnikateľov v danom momente až tak netrápilo.
Ďalší úsek našej cesty na juh prechádzal hornatým národným parkom Llogara. Po dlhom stúpaní sa nám otvoril nádherný výhľad na šíre more. Z vyhliadky v nadmorskej výške 1037m sme sa kochali sýtou zeleňou borovicových lesov nad nami, azúrovými odtieňmi mora pod nami a skvejúcou sa bielobou priľahlých pláží. Z vyhliadky vidieť až na ostrov Korfu a z tohto miesta sa zdá byť doslova na dosah ruky. Ale čo je najdôležitejšie, konečne sme našli pláž, akú sme hľadali.
Z vrcholkov hôr zostupujeme po úzkej kľukatej ceste na pobrežie. Nevieme sa dočkat. V Dhërmiu rozložíme stany v jednom z kempov. Konečne vyrážame na pláž. Hladké, biele, okrúhle kamienky, priezračná morská voda všetkých odtieňov modrej a tyrkysovej, ideálne podmienky na šnorchlovanie, kde-tu nejaký človek – to je presne to, čo sme hľadali. Pri prechádzke po pláži sme si všimli, že vekový priemer dovolenkujúcich je mimoriadne nízky. V tej chvíli nás to zaujalo, ale nič sme za tým nehľadali. Čo to v skutočnosti znamená, sme pochopili až večer. Hneď po zotmení sa na pláži rozpútala divoká technopárty, ktorú bolo počuť na kilometre ďaleko. Monotónne odrhovačky ustali až o siedmej ráno, keď už slnko dávno stálo nad hrebeňmi hôr. Nás našťastie program toho dňa zmohol natoľko, že sme sa doružova vyspali aj uprostred toho techno pekla.
Po prvom kole šnorchlovania sa v nás totiž opäť prebudili pudy objaviteľov. Rozhodli sme sa, že nájdeme pláž, ktorú sme videli z vyhliadky. V porovnaní s tou, na ktorej sme sa práve nachádzali, mala jedno nenahraditeľné plus – bola ľudoprázdna. Rýchlo sme pochopili, prečo. Jednou z možností, ako sa na ňu dostať, je autom. Musí však mať pohon všetkých kolies a pneumatiky v perfektnom stave. Podmienky sme nespĺňali, preto sme si zvolili cestu po pláži. Cítili sme sa ako českí turisti v Tatrách. Bolo to, akoby sme sa na výstup na Gerlach vybrali v žabkách. Ale stálo to za to. Na zvyšok dňa sme mali k dispozícii čisto súkromnú pláž. Večer sme si o nej prečítali, že práve na týchto miestach sa v roku 49 p.n.l. vylodil Julius Cezar so siedmymi légiami, aby tu bojoval s Pompeiom v bitke známej ako bitka pri Kavajskom útese.
Naše putovanie po albánskych plážach sme po krátkom pobyte na peknej pláži v kempe Livadh v Himarë uzatvorili v mestečku Ksamili. Grécko je odtiaľto, čo by kameňom dohodil a pri pohľade na Korfu má človek pocit, že tam dopláva v rámci rannej rozcvičky. Prostredie je tu oveľa kultivovanejšie. Nájdete tu romantickú promenádu popri mori, ale pláže sú tu relatívne malé a kamenisté.
Spod mosta na strechu
Nám sa v Ksamili zapáčilo najmä vďaka kempu, v ktorom sme boli ubytovaní. Kým v Koman sme stany rozkladali de facto pod mostom, v tomto kempe sme sa aj so stanmi ocitli na streche domu.
Mnohí Albánci svoje domy veľa rokov nedokončia. Za neskolaudované domy totiž nemusia platiť dane. Domy sa stavajú na etapy. Najprv jedno poschodie. Potom sa počká nejaký čas, kým si rodina zase nasporí a potiahne ďalšie poschodie. Panorámu mnohých miest preto často dotvárajú trčiace roxorové tyče. Prší tu len zriedka. Že by im kvôli chýbajúcej streche zatekalo, sa tu preto nikto nebojí.
Zaujímavým spôsobom riešia albánske úrady čierne stavby. Ak niekto začne stavať bez stavebného povolenia, keď je stavba už takmer hotová, úrady pošlú bager. Ten jedným alebo dvomi šikovnými ťahmi naruší statiku budovy. Je to síce mimoriadne efektívny trest, ale veľmi neefektívne riešenie situácie. Na každom kroku sa v dôsledku tohto postupu možno stretnúť s rozostavanými, napoly zničenými a opustenými budovami. Pripomína to vojnou alebo zemetrasením zničenú krajinu.
Ale späť do nášho kempu. Ležal v miernom stúpaní nad malou zátokou. Poskytoval nádherný výhľad na zátoku aj na more. Okolo domu, v ktorom bývali domáci, kempovali karavany. Miesto pre stany bolo vyhradené na jeho streche, resp. na nedokončenom prvom poschodí. Nad celou jeho plochou bola natiahnutá maskovacia plachta, ktorá počas dňa príjemne tienila. K dispozícii sme mali aj chladničku a vrcholom luxusu bola WiFi. Prvá, na ktorú sme na našej ceste po Albánsku natrafili.
Majiteľ kempu, veľmi prívetivý a priateľský učiteľ matematiky, žil niekoľko rokov v zahraničí. Pravdepodobne tam sa naučil, čo dovolenkári k absolútnej spokojnosti potrebujú. Služby, ktoré vo svojom kempe poskytuje, nezaostávajú v ničom za štandardom, na aký sme zvyknutí v Západnej Európe. Pri príchode nás aj s rodinkou privítal ľadovou kávou. Prekvapil nás znalosťami o našej krajine. Keď sme povedali Slovakia, hneď z neho vybehlo „Dubček“. Bolo tiež veľmi zaujímavé a poučné diskutovať s ním o živote v Albánsku.
Kým v Dhërmiu nás mučili technom, v Ksamili na nás vytiahli akési moderné spracovanie tradičnej arabskej hudby. Oproti cez zátoku sa nachádzal disko bar, v ktorom sa každú noc konali diskotéky alebo koncerty. Spoľahnúť sa nedalo ani na výpadky elektriky, ktoré sú v Albánsku počas leta a sucha časté. Diskotéka bola vybavená vlastnými generátormi. Do tmavej noci svietili jej svetlá ako majáky a hudba sa ponad zátoku rozliehala doďaleka. Kým my sme napriek všetkému spali ako zarezaní, naši nemeckí susedia už toľko šťastia nemali. Do pol tretej ráno sedeli skľúčení na schodoch vedúcich na strechu.
Späť do vnútrozemia
Z juhu na sever krajiny sme sa vybrali vnútrozemím. Našou prvou zastávkou bol Butrinti, najzaujímavejšie miesto, aké sme v Albánsku navštívili. Ak nás Düres svojimi „antickými pamiatkami“ sklamal, Butrinti nám to vynahradil aj s úrokmi. Na tomto malom fliačku zeme obklopenom z troch strán vodou nájdete zachované pamiatky zo všetkých dôb, ktorými Európa pri svojom historickom vývoji prešla. Sú tu stopy po Grékoch, Rimanoch, Byzantskej ríši. Kvôli jeho strategickej polohe sa oň často bojovalo, ale zúrili tu aj prírodné živly. Napriek tomu všetkému tu dnes možno žasnúť nad takmer nedotknutým grécko-rímskym divadlom, rímskymi kúpeľami, nevšednou krásou byzantských mozaík, ktoré zdobili dlažbu baptistéria alebo dômyselnosťou starých majstrov schopných postaviť nedobytné opevnenie z otesaných kameňov.
Po ceste do Gjirokastër sme sa zastavili pri Modrom oku. Ide o zaujímavý prírodný úkaz. Voda tu vyviera z veľkej hĺbky, najprv sa hromadí v malom jazierku kruhového tvaru a potom vyteká do potoka. V strede jazierka je voda sýto modrá, po okrajoch tyrkysová. Ak sa na jazierko pozrie človek zvrchu z vyhliadky na to určenej, pochopí, podľa čoho dostalo toto miesto svoje pomenovanie.
Našou poslednou zastávkou v Albánsku bolo mesto Gjirokastër. Jeho architektúra je zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Rozhodne neodporúčame kochať sa jej skvostami na pravé poludnie. V lete tu teplota dosahuje aj 40 stupňov Celzia. Gjirokastër sa však oplatí navštíviť. V centre mesta natrafíte na zaujímavých ľudí a obchody so zaujímavým tovarom. Sympatické na nich je najmä to, že ide o pôvodné obchody, t.j. také, ktoré nevznikli iba kvôli turistom.
Nad mestom sa vypína hrad Ali Pašu Tepelenského – vlastne to, čo z neho zostalo. Súčasťou expozície, kvôli ktorej musíte do hradu platiť vstupné 200 leki/os., je niekoľko diel z druhej svetovej vojny a vrak amerického lietadla z 50. rokov, ktoré tu z neznámych dôvodov muselo núdzovo pristáť. Bonusom sú v Albánsku tak či tak všadeprítomné odpadky a zapáchajúce ľudské výkaly v odľahlých zákutiach zrúcanín hradu.
Hrad má lákať turistov, ale okrem toho plní ešte jednu dôležitú úlohu. Raz za štyri alebo päť rokov sa stáva dejiskom prestížneho festivalu ľudového umenia. Vtedy sem mieria folklórne skupiny a súbory z celého Albánska, aj zo zahraničia. Mnohé z nich ponúkajú vo svojom programe aj ďalšiu položku zoznamu chráneného kultúrneho dedičstva UNESCO – polyfonickú ľudovú hudbu.
Tu naše rozprávanie o Albánsku ukončíme. Ďalej pokračujeme Čiernou Horou, ale to už je ďalší príbeh.
