Normandia bola našou prvou zastávkou vo Francúzsku. Samozrejme, nezastavili sme sa v nej iba raz. Tých zastávok bolo niekoľko. Tri z nich však na nás urobili taký hlboký dojem, že sa nebojíme tvrdiť, že sa navždy zapísali do našej pamäte. Pokúsime sa vysvetliť, prečo. Ale v jednom článku je na to príliš málo priestoru, preto sme sa rozhodli spraviť z tejto témy seriál na pokračovanie. V tomto článku porozprávame o tom, prečo si navždy zapamätáme pláže, na ktorých sa počas druhej svetovej vojny vylodili spojenci.
Normandia sa môže pochváliť desiatkami kilometrov pieskových pláží. Mnohí na nich strávili príjemnú letnú dovolenku aj napriek tomu, že ležia v relatívne vysokej zemepisnej šírke. Aj v polke septembra, keď sme do týchto končín dorazili my, sa na nich našlo dosť veľa dovolenkujúcich. Dokonca sme sami chvíľu zvažovali, že sa k nim pridáme.
Nie je piesok ako piesok
To, čo je dnes splneným snom pre dovolenkárov, bolo pred pár desaťročiami nočnou morou pre desiatky tisíc vojakov spojeneckých armád. Ich úlohou bolo začať inváziu na nepriateľské územie vylodením pri pobreží Normandie. Keď sme tieto miesta navštívili osobne, behal nám mráz po chrbte. Široké pieskové pláže tiahnuce sa aj niekoľko kilometrov a lemované strmými útesmi. Z útesov je výhľad doširoka-doďaleka. Byť v tom čase na mieste Nemcov, nič ma nepresvedčí o tom, že by si niekto trúfol vylodiť sa tu s pechotou.
Pláž Omaha. Miesto, na ktorom priniesli spojenecké vojská pri svojom vylodení 6.6.1944 najpočetnejšie obete. Pri pohľade z výšky útesu na tento rozľahlý a otvorený priestor pokrytý sypkým zlatistým pieskom si naplno uvedomujeme obludnosť tohto plánu. Hoci dnes sme vrúcne vďační za jeho efektívnosť. Do špiku kostí preciťujeme všetku hrôzu, hnev, beznádej, zúfalstvo a strach, ktoré museli cítiť vojaci blížiaci sa k brehu. Na čo asi mysleli tesne predtým, ako sa vráta ich plavidla otvorili? Museli vedieť, že toto je konečná. Že cesty späť niet a šanca na šťastný koniec tejto výpravy – ich osobný šťastný koniec – je mizivá. Boli ochotní priniesť túto obeť, ktorú bez štipky pátosu možno nazvať obeťou najvyššou, keď výsledok celej operácie bol v tom čase viac než neistý?
Otázku kotvenia pri francúzskych brehoch musíme zvládnuť!
To je výrok Winstona Churchilla a jeho skutočne svojský vklad do diskusie o tom, ako zabezpečiť presun vojsk, techniky a zásob na európsky kontinent a otvoriť západný front. Aj keď to na prvý pohľad znie možno trochu arogantne, zasadené do kontextu to dáva perfektný zmysel. Churchill sa snažil upriamiť pozornosť ľudí na výsledok a povzbudiť ich, aby sa nenechali odradiť zdanlivo neprekonateľnými prekážkami. Ako sa vo výsledku ukázalo, mal pravdu.
Prechádzame sa po pláži Gold v Arromanches. Práve tu ako prízraky dodnes vytŕčajú z mora pozostatky prístaviska nazývaného Mulberry B. Aj keď mal byť iba dočasným riešením, kým sa spojeneckým jednotkám nepodarí obsadiť niektorý z veľkých prístavov v okolí, nakoniec slúžil celých 10 mesiacov. Vďaka nemu sa na európsky kontinent podarilo dopraviť 2,5 milióna vojakov, 500 tisíc vozidiel a 4 milióny ton zásob a materiálu. Bolo to dosť na otvorenie západného frontu. Dosť na zvrátenie výsledku druhej svetovej vojny.
Vtedy a dnes
Nič strašné sa nestane, ak v Arromanches návštevu Múzea Vylodenia jednoducho vynecháte. Čo sa však rozhodne oplatí navštíviť, je Arromanches 360. Nájdete ho na vysokom útese nad mestečkom. Je to 360° kino, v ktorom sa prostredníctvom filmu dozviete takmer všetko o 100 dní trvajúcej bitke o Normandiu. A možno si aj oveľa lepšie budete vedieť predstaviť, čo sa asi preháňalo hlavami vojakov plaviacich sa na jednorazových plavidlách v ústrety brehom Normandie.
Majú aj miesta svoju karmu?
Nikdy sme sa nad touto otázkou nezamýšľali, ale keby predsa, čo za karmu má tento kúsok Normandie? Ledva sme sa stihli otriasť zo zážitku z vojenských cintorínov okolo rieky Somme a už sme museli čeliť spomienkam na ďalší krvavý míľnik svetovej vojny na európskom kontinente. Na útese nad plážou Omaha, na ktorej položili svoje poväčšine mladé životy desaťtisíce spojeneckých vojakov, dnes nájdete celkom príjemný kemping. Strávili sme v ňom noc a možno sme sa trošku aj báli, čo za noc to bude. Bola však pokojná, plná hviezd a z tmy k nám doliehalo iba tlmené dunenie morských vĺn premývajúcich piesok na pláži. Pod hviezdami sme sedeli mlčky a v myšlienkach sme boli s tými, ktorým sa z pláže Omaha už nikdy nepodarilo odísť.
