Konjic je malebné mestečko ukryté uprostred hôr. Pretína ho rieka Neretva, ktorú poniže mesta prehradili a vzniklo tak jazero Jablanica. Existujú teórie, podľa ktorých stavba tejto priehrady mala slúžiť ako zásterka stavby tajného atómového bunkra pre Josipa Broza Tita a ďalších 350 vyvolených. Bunker vyhĺbili do skaly južne od Konjic. Dnes sa po ňom môžete poprechádzať so sprievodcom a zároveň slúži ako miesto pre bienále, v rámci ktorého sa prezentujú umelci z celého sveta.
Pripravenému šťastie praje
Maršál Josip Broz Tito bol mimoriadne prezieravý a opatrný vodca. Jeho želaním bolo predísť obsadeniu krajiny nepriateľom, keby sa náhodou rozpútala tretia svetová vojna. Naplánoval výstavbu siete „pevností“, ktoré v prípade útoku – hoc aj atómového – mali zabezpečiť obranyschopnosť krajiny. Po celom území bývalej Juhoslávie vybudoval niekoľko protiatómových bunkrov, pričom práve ten pri meste Konjic bol určený pre neho a ďalších 350 príslušníkov vtedajšej vládnej elity. Okrem toho vybudoval ešte tri tajné prístavy pre ponorky – jeden na ostrove Vis, ďalší na ostrove Lastovo a tretí v Šibeniku. Pozoruhodná je aj dnes už zničená a opustená letecká základňa vyhĺbená do skalistého kopca Plješevica pri dedinke Željava na chorvátsko-bosniackych hraniciach.
Verejne prístupný tajný bunker
Bunker pri meste Konjic označovaný aj ako ARK D-o (Atomska Ratna Komanda), začali stavať v r. 1953. Jeho stavba trvala až do roku 1979. Dokončili ho iba rok pre Titovou smrťou. Pozoruhodné je, že stavbu ako aj existenciu bunkra sa podarilo po celý čas udržať v tajnosti. Na tomto mieste snáď treba poznamenať aj to, že kompletná dokumentácia od bunkra je až do roku 2049 predmetom utajenia. Nikto preto nedisponuje informáciou, kto je autorom/architektom bunkra, kto bol zaradený na zoznam 350 možných obyvateľov bunkra, ako ani ako dlho by spomínaných 350 ľudí v bunkri vedelo prežiť alebo či ho Tito niekedy osobne navštívil. Všetko, čo je preukázateľné, sa možno dozvedieť od sprievodkýň počas prehliadky. A prehliadku rozhodne odporúčame. Nielen že je objekt prehliadky mimoriadne zaujímavý, pútavé je aj všetko, čo sa počas nej dozviete. Ako bonus dostanete možnosť zacestovať si v čase. Prekročením prahu kamuflážneho domčeka sa totiž ocitnete v 50. rokoch minulého storočia.
Premyslený do posledného detailu, plne funkčný aj po 40 rokoch
Bunker bol postavený v tvare písmena U. Vedú doň teda dva vchody. Oba kamuflujú na prvý pohľad tuctové rodinné domy. K nim vedie úzka cestička popri rieke Neretva.
V najhlbšom mieste sa nad bunkrom týči 270m tvrdej skaly. Bunker pozostáva z niekoľkých blokov, pričom každý z nich plní inú funkciu. Prehliadka nezahŕňa všetky, iba bloky 7, 11, 10, 6, 9, 5 a 8.
V bloku 11 sa nachádza nádrž s pitnou vodou. Nie je presne zmerané, aký má objem ani nie je k dispozícii informácia, ako dlho by mohla bunker zásobovať. Faktom však je, že od nej vedie 250m dlhá šachta dole až k rieke Neretva, z ktorej bolo možné zásoby vody kedykoľvek doplniť. Na fotke vidieť filtračný systém. Podľa slov sprievodkyne, systém je ešte stále plne funkčný.
Čo sa týka elektriny, bunker bol napojený na verejnú elektrickú distribučnú sieť. V prípade výpadku bola k dispozícii ešte vodná elektráreň na rieke Neretva, ktorá by bunker mohla zásobovať. Núdzovým riešením boli dízlové agregáty, ktoré nájdete v bloku 10. Palivo pre ne je uskladnené v dvoch gigantických cisternách. Protipožiarny systém v tomto bloku predstavuje vrchol vtedajšej technológie. Nad cisternami sú umiestnené 2 snímače – jeden na dym, druhý na teplo. Zo stropu sú vedené trubky a sprinklery. V prípade vzniku požiaru v tomto bloku bol protipožiarny systém schopný uhasiť ho do 8 sekúnd.
V bloku 6 sa nachádza telekomunikačná ústredňa. Je tu umiestnené zariadenie, ktoré mohlo prostredníctvom kódovanej komunikácie nadviazať spojenie s inými bunkrami roztrúsenými po celej Juhoslávii.
Prijaté správy sa dešifrovali vo vedľajšej miestnosti, ktorá je plná stále plne funkčných prístrojov značky Siemens určených na prijímanie ďalekopisov.
Pri vchode do tejto miestnosti mal sedieť dôstojník, ktorého úlohou by bolo všetky prijaté správy čítať a rozhodovať, ktorá z nich sa má dostať až k Titovi. Až tri miestnosti v bunkri boli vyhradené pre sklad dokumentov. Počítali s tým, že každú správu bude potrebné archivovať – nikdy neviete, ktorá sa s odstupom času ukáže ako pravdivá alebo ako kľúčová.
V bloku 9 je umiestnená mimoriadne výkonná klimatizácia, ktorá aj dnes udržiava v bunkri príjemných 24°C a 60-70% vlhkosť vzduchu.
V bloku 5 možno vidieť niekoľko izieb pre obyvateľov bunkra zariadených poschodovými posteľami, skriňou a písacím stolíkom.
Umiestnená je tu aj zasadacia miestnosť, v ktorej sa pomestí až 60 ľudí.
V bloku 8, ktorý pozostáva z dvoch poschodí, sa nachádzajú bytové jednotky generálov a aj maršála Tita. Tito bol predovšetkým vojak. A tak by sme nielen v bunkri, ale aj v jeho bytovej jednotke márne hľadali luxus. Ten najväčší, čo si dovolil, bolo oblepenie stien hodvábnymi tapetami – takými istými, aké mal u seba doma. Zaujímavé je, že v kúpeľni mal k dispozícii WC aj s bidetom, pričom tam dnes nájdete autentický toaletný papier zo 70. rokov.
Robíte to pre Tita. Viac sa nepýtajte!
Ako sa podarilo takúto nezvyčajnú stavbu udržať v tajnosti? Sprievodkyňa nás presviedčala, že počas svojho života bol Tito pre obyčajných ľudí takou autoritou, že im jednoducho stačilo povedať: „Robíte to pre Tita. Viac sa nepýtajte!“ A oni sa s tým uspokojili. Každý blok stavala iná brigáda. Po dokončení práce sa na stavenisko už nikdy viac nevrátili. Nikto teda nevedel presne, ako celý bunker vyzerá. Po jeho dokončení o jeho existencii vedeli len 3 generáli a 13 vojakov, ktorí bunker udržiavali.
Za to, že si ho dnes môžeme ísť obzrieť a zároveň si tak trochu pocestovať v čase, možno ďakovať zhode okolností. Rovnaký osud, ako leteckú základňu v Željave, mohol postihnúť aj tento bunker. Bosniacki vojaci, ktorí dostali rozkaz vyhodiť bunker do povetria, ho – našťastie – neuposlúchli.Čo sa týka nás, návšteva bunkra bola pre nás jedinečným zážitkom. Vnímali sme ho nielen ako kuriozitu, ale predovšetkým ako svedka dávnych dôb svedčiaceho nielen o vtedajších politických pomeroch, ale aj technickej vyspelosti, prezieravosti a dôslednosti. Ak by sa nás niekto pýtal, či návštevu bunkra odporúčame, naša odpoveď by bola: „Rozhodne áno!“
