Normandia bola našou prvou zastávkou vo Francúzsku. Samozrejme, nezastavili sme sa v nej iba raz. Tých zastávok bolo niekoľko. Tri z nich však na nás urobili taký hlboký dojem, že sa nebojíme tvrdiť, že sa navždy zapísali do našej pamäte. Pokúsime sa vysvetliť, prečo. Ale v jednom článku je na to príliš málo priestoru, preto sme sa rozhodli spraviť z tejto témy seriál na pokračovanie. V tomto článku porozprávame o tom, čím na nás zapôsobil departament Somme.
Nelichotivé superlatívy
Človek ani nemusí byť odborníkom na históriu 20. storočia, aby sa hneď zorientoval, kam názov Somme zaradiť. Pri rieke Somme sa odohrala najkrvavejšia bitka prvej svetovej vojny. Veľmi nelichotivý superlatív, ktorý je v absolútnom kontraste s tým, ako tieto miesta vyzerajú dnes.
Prečo práve Somme?
Čo nás priviedlo na tieto miesta? Ako sa to už na našej expedícii K Gibraltáru cez Nordkapp stalo dobrým zvykom, bola to zdanlivá náhoda. Nášmu vstupu na územie Francúzska predchádzal rýchly presun cez Belgicko. V snahe dohnať leto sťahujúce sa do čoraz južnejších zemepisných šírok sme porušili jedno zo základných pravidiel expedície – žiadne presuny po diaľnici. Ako sa však počas našej expedície potvrdilo neraz, nič sa nedeje náhodne.
Belgicko-francúzske hranice sme prekročili v noci. Prešli sme ešte pár kilometrov a zakotvili na odpočívadle, kde sme strávili noc. Najdôležitejšou úlohou nasledujúceho dňa bolo pri prvej možnej príležitosti zliezť z diaľnice a dostať sa opäť na okresky. Jedným z najväčších luxusov expedície bolo totiž to, že sme nemali žiadne časové obmedzenia. Nikam sme sa neponáhľali (iba trochu za letom a dobrým počasím). Preto sme úplne vylúčili presuny v noci a po diaľniciach. Uprednostnili sme postupovať po okreskách, pomalšie, zato si však plnými dúškami užívať okolitú krajinu a aj takýmto spôsobom získať predstavu o tom, ako si nažívajú jej obyvatelia.
Významnú úlohu v tomto prípade zohral aj faktor francúzskych cestárov. Tí, keď opravujú nejaký úsek cesty, nestoja o zvedavé a hodnotiace pohľady okoloidúcich. Jednoducho zavrú celú cestu a hotovo. Treba poznamenať, že cestári vo Francúzsku majú plné ruky práce. A tak je ciest v údržbe veľmi veľa. Asi si viete predstaviť, koľko adrenalínu sa vyplaví do krvi autonomáda, keď je výjazd z kruhového objazdu, na ktorý ho posiela navigácia, zatarasený a pred zábranami svieti veľká žltá tabuľa s nápisom „Déviation“ (rozumej „Obchádzka“). Mimochodom, veľmi rýchlo sme zistili, že táto značka je zakaždým prísľubom nového dobrodružstva, krásnych výhľadov, nezvyčajných miest a zážitkov. Ktovie, prečo to tak bolo. Do úvahy prichádza aj vysvetlenie mierne zaváňajúce konšpiráciou, a síce že je to celé zámer. Francúzi jednoducho vymysleli prefíkaný spôsob, ako svojich návštevníkov primäť praktizovať zážitkový turizmus, nútia ich objaviť a zažiť niečo nečakané.
V tomto prípade to však pre nás bola úplne prvá skúsenosť so žltou tabuľou „Déviation“. Neostávalo nám nič iné, ako veriť Francúzom, že tú obchádzku označili poriadne a nám sa podarí vrátiť na našu pôvodnú trasu.
Zdroj: infonormandie.com
Krása s desivou minulosťou
Úprimne povedané, ani vlastne nevieme, či sa nám to podarilo. Tá nádherná krajina, do ktorej sme sa vďaka obchádzke dostali, nás úplne pohltila. Romantický vidiek, ranný opar nad upravenými úhľadnými poľami, útulné dedinky, vzduchom sa šíri opojná vôňa maštalí.
Len kde tu tento dokonalý obraz naruší hŕstka náhrobných kameňov. Hŕstky sa objavujú čoraz častejšie a náhrobných kameňov v nich je čoraz viac. Najprv nechápeme. Až keď sa pri jednom z cintorínov zastavíme a poprechádzame sa medzi náhrobnými kameňmi, docvakne nám, o čo ide. Vojenské cintoríny. Pochovaní sú tu vojaci, ktorí padli v bitke známej ako bitka pri rieke Somme. V najkrvavejšej bitke prvej svetovej vojny. V jednej z najkrvavejších bitiek v ľudskej histórii vôbec.
Prechádzame sa medzi náhrobnými kameňmi. Čítame mená na nich. Sú rôznej národnosti. Sú tam aj dátumy. Dátumy narodenia a dátumy úmrtia. Rok úmrtia majú všetci spoločný. A ešte niečo majú takmer všetci spoločné. Väčšina z tých, čo tu ležia, nemali v čase smrti ani dvadsať rokov. Prechádzame sa po cintoríne nenaplnených životov, nedosnívaných snov, ambícií, ktoré nikdy nemali šancu byť zrealizované. Najhorší pocit sa nás zmocní pri náhrobných kameňoch s nápisom „Vojak padlý vo Svetovej vojne“. Akoby nestačilo, že obetovali svoje životy. Ani sa o tom nikto nikdy nedozvie. Nikto. Nikdy.
Pokánie
Hoci v ranných lúčoch slnka a zahalené ľahkým bielym oparom vyzerá toto miesto veľmi romanticky, odchádzame z neho otrasení, zhrození, zranení, zahanbení. Otrasení obludnosťou a nezmyselnosťou tragédie pri Somme, zhrození z jej dosahu a dopadov, zahanbení, že sme si doteraz cenu mieru a života v ňom vôbec neuvedomili. Tak aspoň tu a takto by sme chceli aspoň časť tej viny odčiniť.
