Tri veci, ktoré som si uvedomila v Osvienčime

Osviencim_01

 

Najhoršie ploty sú tie, ktoré budujeme v našich mysliach

“Tí, ktorí si nepamätajú vlastnú minulosť, sú odsúdení prežiť ju znova.” Tento citát Georga Santayanu víta všetkých návštevníkov múzea v Osvienčime. Pri pomyslení na súčasnú situáciu v Európe sa však natíska otázka, či “pamätať si” stačí. Myslím, že rovnako dôležité je pochopiť. Mali by sme pochopiť, že od ľudí, ktorí žili v čase vzniku a plnej prevádzky táborov smrti, sa ničím nelíšime. Oni žili v ťažkých časoch. My žijeme v ťažkých časoch. Oni stratili vieru v možnosť spolupráce medzi národmi. My sme stratili vieru v pozitívne prínosy európskych inštitúcií a spoločenstiev národom Európy. Oni verili, že židia sú pre nich hrozbou. My sme presvedčení, že nás ohrozujú moslimovia – alebo všeobecne imigranti. Oni si nevedeli predstaviť, že to, čo opisovali väzni, ktorým sa z tábora v Osvienčime podarilo ujsť, sa môže skutočne diať. My si nevieme predstaviť, že to, čo opisujú dobrovoľníci pracujúci v utečeneckých táboroch na gréckych, maďarských, srbských a ďalších hraniciach, sa môže skutočne diať. Vyzerá to tak, že je naším nezvratným osudom prežiť znova históriu, o ktorej sme presvedčení, že jej nikdy nedovolíme, aby sa zopakovala.

Osviencim_03

 

Propaganda je (najmä v ťažkých časoch) mocnejšia ako pravda

Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Tento slávny výrok ríšskeho ministra propagandy Goebbelsa je dnes aktuálnejší než kedykoľvek predtým. Na jednej strane je prístup k informáciám neobmedzený a informácií je nepreberné množstvo. Na strane druhej sa však stráca ich autenticita. Informovať môže každý, kedykoľvek a o čomkoľvek – málokto si pri tom kladie otázku, či sú tieto informácie autentické, pravdivé a overené. V takých podmienkach sa pre obyčajného človeka stáva takmer nemožným zorientovať sa, čo je pravda a čo je propaganda. A tak sme medzičasom vzdali boj s médiami a jednoducho akceptujeme ich interpretáciu udalostí a informácií. Stali sme sa obeťami informačnej vojny. Stratili sme silu zastávať vlastný názor a nekriticky preberáme názory, ktoré nám podsúvajú iní. Stránime sa diskusií o aktuálnych témach a nevidíme zmysel v hľadaní konštruktívnych riešení súčasných problémov, pretože neveríme, že také vôbec existujú. Unavení z komplikovanej súčasnosti, komplikovaného sveta, komplikovaných politických hier vyhľadávame primitívnu zábavu a jednoduché riešenia. Prijímame čierno-biele vnímanie sveta a podporujeme tých, ktorí nám ho ponúkajú.

Osviencim_04

 

Naše deti – naša nádej(?)

Výsledky slovenských parlametných volieb v roku 2016 boli pre mnohých z nás šokom. Pravicoví extrémisti získali osem percent voličských hlasov a s prehľadom sa dostali do parlamentu. Ako neskôr vysvitlo, najviac podporovateľov majú medzi prvovoličmi a mladými ľuďmi do 25 rokov. To však nie je nič nové pod slnkom. Mladým jednoducho chýbajú životné skúsenosti, vďaka ktorým človek pochopí, že svet a to, čo sa v ňom deje, nie je čierno-biele. To je mimochodom aj dôvod, prečo je veľmi jednoduché s nimi manipulovať.
Úspech extrémnej pravice vo voľbách vyvolal emotívnu celospoločenskú diskusiu. Týkala sa najmä spôsobu výchovy a vzdelávania našich detí. Jedným z navrhovaných riešení, ako situáciu zmeniť k lepšiemu, bolo zavedenie povinnosti pre školy organizovať povinné exkurzie do múzea koncentračného tábora v Osvienčime. Naozaj si myslíme, že to postačí?
Keď sme sami pred niekoľkými dňami navštívili koncentračný tábor v Osvienčime, vyšlo to tak, že do múzea sme vkročili v tom istom čase ako skupina stredoškolákov zo Slovenska. Pre nich to bola očividne veľmi nudná exkurzia. Ich znudenosť a nechuť sa prejavovali najmä sprostými poznámkami, hlasným smiechom a ľahostajnosťou k tomu, uprostred čoho sa nachádzali. Čo to tam zlyhalo? Nudil ich spôsob, akým im boli informácie o najväčšej katastrofe 20. storočia sprostredkované? Alebo môže byť dôvod oveľa všeobecnejší? Možno si to tie deti ani neuvedomovali, jednoducho iba kopírovali vzorce správania, ktoré už niekedy niekde videli.
Myslím si, že tu hovoríme o niečom, čo nemožno sprostredkovať ako informáciu. Hovoríme tu o empatii. Empatia nemá s ráciom nič spoločné, nesúvisí dokonca ani s vekom. Byť ľahostajný k utrpeniu, mučeniu, ponižovaniu a smrti – za tým je niečo iné ako mladícky sklon k radikalizmu. Empatia je totiž niečo, čo sa učíme od našich vzorov. Aké vzory teda majú títo mladí ľudia?

Viac fotografií z Poľska na www.tomaskozik.com.

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *