V Galícii na nás čakali samé zaujímavé a krásne miesta. Ocitli sme sa na konci sveta. Taký je preklad názvu najzápadnejšieho bodu pevninského územia Španielska nazývaného Finisterre, resp. Cabo Fisterra. Len niekoľko kilometrov od neho sa pri dedinke Carnota rozprestiera pláž, ktorá sa pravidelne umiestňuje v rôznych rebríčkoch najkrajších pláží sveta na popredných miestach. A teraz tam vezmeme aj vás – našich čitateľov.
Určite už všetci počuli o Svätojakubskej ceste. Drvivá väčšina pútnikov putujúcich po jej trase končí svoju púť v katedrále v Santiago de Compostela. Úplne posledným bodom svätojakubskej cesty je však Cabo Fisterra, teda najzápadnejšie položený bod Španielska. Tí však, ktorí to „dotiahnu“ až na „koniec sveta“, majú očividne záľubu v pyrománii. Pútnici prichádzajúci až sem majú totiž vo zvyku obradne spáliť šaty a topánky, v ktorých púť absolvovali. Deje sa tak aj napriek tomu, že zákaz zakladania ohňa je tu napísaný snáď v každom jazyku.
Zaujíma vás, odkiaľ sa vlastne vzal ten názov? Pochádza ešte z čias antiky, kedy Rímska ríša siahala až do týchto končín a pre Rimanov bolo toto miesto koncom vtedy známeho sveta – finis terrae. Takže preto Finisterre, t.j. koniec sveta.
My sme si Cabo Fisterra zapamätali aj z iného dôvodu. Bolo to jedno z tých nocľažísk, ktoré v sebe skrýva nejaké naj – v tomto prípade to bol najzápadnejší bod Španielska. Len pár metrov od majáka Faro de Fisterra, ktorý aj v dnešnej dobe plní dôležitú úlohu v navigácii lodí plávajúcich pozdĺž zradných brehov Galície (jeho svetelný signál je vidieť až do vzdialenosti 65km), je pod útesom učupené parkovisko pre karavany. A práve to sme si vybrali ako „nocľažisko“.
Pri našom príchode bolo celkom zábavné sledovať reakcie a výraz tvárí posádok karavanov, ktoré boli na najzápadnejšom bode Španielska už „zabývané“. Asi sa čudovali tomu, ako sme s naším štandardným kombíkom a brutálne preťaženou nápravou prekonali tú „mierne“ offroadovú cestu, ktorá na parkovisko viedla. A asi tiež nechápali, čo tam s tým kombíkom máme v pláne robiť. Ich obavy sa však rýchlo rozplynuli, len čo sme vytiahli našu kempovaciu výbavu a začali si chystať večeru. Všetci pochopili, že patríme do komunity a opäť sa vrátili k svojim aktivitám.
Sledovať západ slnka od majáka najbližšie položeného k americkému kontinentu bol fascinujúci zážitok – nielen pre nás. Tomáš síce skepticky poznamenal, že sa to na „západ“ slnka na Nordkappe neťahá, ale romantika to rozhodne bola.
Nakoniec sme sa zblížili aj so susedmi, s ktorými sme na konci sveta strávili noc a od jedného z nich sme dostali tip na pláž Playa de Carnota (alebo po galícijsky Praya de Carnota).
Veľa nám o nej síce nemohol povedať – on totiž hovoril iba po španielsky a my po španielsky nehovoríme vôbec. Pochopili sme však, že sa tam oplatí zastaviť. A keď sme ju uvideli, hneď sme vedeli, že je to jedno z najkrajších miest, aké sme kedy videli.
V piesku sme našli nápis vystihujúci úplne všetko – „Galifornia“.
Na pláži, ktorá sa pravidelne umiestňuje na popredných priečkach rôznych rebríčkov najkrajších pláží sveta, sa môžete kúpať a opaľovať aj „na hoľasa“. Je totiž oficiálne naturistická. „Plnka“, akú poznáme z Chorvátska, na tejto pláži určite nehrozí. Tu si okrem krásy užijete aj slobodu a voľnosť.
