Ak vás trápia finančné suchoty, ale napriek tomu máte chuť užiť si dovolenku pri mori, Albánsko je ideálnou voľbou. Aj keď už asi nie nadlho. Aj tu lokálni veľmi rýchlo začínajú prichádzať na to, že ich najväčšou devízou je more. Ak teda ešte chcete stihnúť nedotknuté, panenské pláže, ktoré neokupujú biele telá obyvateľov strednej Európy a na ktorých vládne svätý pokoj, ostáva vám ešte tak rok, nanajvýš dva.
My sme sa na našej ceste, ktorá sa uskutočnila ešte v roku 2012, vybrali od hraníc s Čiernou Horou po pobreží Stredozemného mora smerom na juh. Prišli sme až po hranice s Gréckom a vnútrozemím sme sa vracali naspäť. Hranice Albánska sme prekračovali plní predsudkov typických pre obyvateľov Strednej Európy, ktorí poznajú iba jedinú vec s prívlastkom albánska – mafiu. V Albánsku však žijú veľmi prívetiví, srdeční a pohostinní ľudia. Albánsko, to sú krásni ľudia v krásnej krajine. Veľmi trefne to vystihli cestovatelia Horký a Náplava, ktorí svoje zážitky z ciest po Albánsku vydali pod názvom „Albánie – Kráska se špatnou pověstí“. Má čo ponúknuť milovníkom pasívneho aj aktívneho oddychu.
Začíname
Vstupu do Albánska predchádzal opatrný poznávací okruh okolo Skadarského jazera, ktoré presne v polovici pretína hranica medzi Čiernou Horou a Albánskom. Po tej kráse, akú sme zažili na čiernohorskej strane, sme sa predsa len rozhodli bližšie spoznať Albánsko. Hranice tejto úžasnej a nádhernej krajiny sme prekračovali so zmiešanými pocitmi. Mali sme len nejasnú predstavu, čo od nej možno očakávať. Veľmi rýchlo však zlikvidovala všetky naše predsudky. Omotala si nás okolo prsta, nadchla nás a očarila.
Do Albánska sme mierili zo severu, hranicu krajiny sme prekročili v Hani i Hotit prichádzajúc z Čiernej Hory v smere od jej hlavného mesta Podgorice. Veľké prekvapenia a interkultúrne šoky na seba nedali dlho čakať – presnejšie už po prvých pár sto metroch na albánskom území sme zostali zaskočení dramatickou zmenou kvality povrchu vozovky. Krásny rovný asfalt bez výstrahy vystriedal makadam. Po ďalších pár metroch sme len v nemom úžase civeli na stĺp elektrického vedenia stojaci uprostred jazdného pruhu.
Cesta pokračovala ďalej a ukázalo sa, že to nebolo ani zďaleka posledné prekvapenie, ktoré si táto krajina pre nás na privítanie prichystala. Ťažko bolo uveriť, že sa ešte stále nachádzame v Európe.
Nuž a okrídlená veta „Choď vždy vlastnou cestou!“ nadobúda v albánskych pomeroch úplne nové dimenzie:
Postupne však, ako sme sa vzďaľovali od hraníc a prenikali hlbšie do vnútrozemia, sa menil aj obraz krajiny. Úseky s novým asfaltom boli čoraz dlhšie. Kde tu sa objavili veľké honosné domy, hoci bolo už na prvý pohľad jasné, že v nich nikto natrvalo nebýva. Cestu začali lemovať obrobené kusy zeme. Zarazila nás nezvyčajná červenkastá farba pôdy.
Shkodër
Prvé veľké mesto na našej ceste bol Shkodër. Najviac sme sa v ňom bavili na tom, ako sa miestni bavia na účet pravidiel cestnej premávky. V Albánsku si jednoducho treba zvyknúť na to, že na kruhovom objazde dávate prednosť cyklistovi prichádzajúcemu sprava!
Zo Shkodër do Koman
Naša cesta nás viedla ďalej do hôr. Vydali sme sa do mestečka Koman ležiaceho východne od Shkodër. Cesty sú v Albánsku značené veľmi dobre. Prakticky tu nie je možné zablúdiť. Takže, aj keď je problém zohnať hodnovernú mapu, GPS nevynímajúc, ešte stále sa môžete spoľahnúť na značenie pri cestách.
Do Vau i Dejes, cez ktoré sme cestou zo Shkodër do Koman prechádzali, bola cesta vo veľmi dobrom stave. Zato hneď niekoľko kilometrov za mestečkom sa to mierne zhoršilo. Čakali nás úseky, kde naša najvyššia rýchlosť neprekročila 40km/h a najvyšší stupeň, aký sme si trúfli zaradiť, bola trojka. Rýchlosť jazdy nám však ani trochu nevadila. Rieka Drina nám pripravila scenérie, pri ktorých sa nám zatajoval dych. Pomaly za každou zákrutou sa naskytali výhľady, ktoré nás nútili zas a znova odstaviť auto pri krajnici, vystúpiť a fotiť a fotiť. Vďaka častým prestávkam a vďaka kvalite vozovky sme úsek dlhý 30 km prekonali za 2 hodiny.
Vitajte pod mostom pod priehradou
Po ceste výdatnej na úchvatné prírodné scenérie vchádzame do mestečka Koman. Domy v ňom možno spočítať na prstoch jednej ruky. Na jednom z nich – práve na tom, pri ktorom by to človek najmenej čakal – svieti nápis „Hotel“. Nezastavujeme. To nie je to, čo hľadáme. Radšej pokračujeme v jazde a prechádzame cez polorozpadnutý most ponad rieku Drinu. Po pravej ruke už vidíme gigantickú stavbu vodnej priehrady, ktorá sa vypína medzi dvoma strmými kopcami.
Na druhej strane mosta čítame na veľkej farebnej tabuli dôležité posolstvá: „WHO SLEEP ON THIS CAMPING IT IS THE FIRST ON THE FERRY“. Nechávame sa zlákať najmä tým druhým: „YOU HELP US WE HELP YOU“ a zabáčame na príjazdovú cestu kempu. Za bránou nás víta prívetivý majiteľ a horúci adept na najlepší kemp celej dovolenky. Za 9€/noc/4 osoby/2stany/1 auto sme sa ocitli v agroraji. Stany sme si rozložili na mäkkej, zelenej trávičke v príjemnom tieni popínavého viniča, spomedzi listov ktorého kde tu vykúkalo kivi. Namiesto budíka sme zrána počúvali kikiríkanie kohútov a usilovné čipotanie kuriatok. Občas sme zo záhrady začuli aj híkanie oslíka. Okolo našich stanov pochodovali k rieke v pravidelných intervaloch káčer aj s celou rodinkou. Aj tak najviac rozruchu v inak pokojnom živote tohto agro kempu narobila nerozlučná trojka roztomilých mačiatok.
Majiteľ kempu presne vie, čo jeho hostia potrebujú. Pri stanových miestach sú pre nich pripravené „kamenné boxy“, t.j. okrúhle sedenia so stolom vyrobeným z veľkej kamennej dosky, v ktorých je k dispozícii aj „kamenné umývadlo“ s tečúcou vodou.
V kempe sa dá ubytovať aj v izbách za 5€/osobu/noc. U domáceho sa dokonca možno aj prestravovať. Ubytovanie aj reštaurácia sú svojím spôsobom raritou. Sú totiž postavené pod mostom, pričom most tu plní funkciu strechy.
Plavba po jazere Komani
Prečo Komani nazývajú jazerom, sa nám nepodarilo zistiť. Ide o vodnú nádrž dosahujúcu dĺžku viac než desať kilometrov, ktorá vznikla prehradením rieky Driny. V čase, keď sme tu boli, trajekt prepravujúci pasažierov a vozidlá nepremával. Z rozprávania domácich nám okolnosti zastavenia jeho prevádzky neboli celkom jasné. Buď bol už príliš starý a museli ho z prevádzky vyradiť, pričom náhradu zaň zatiaľ nemajú. Alebo má jeho odstávku na svedomí nehoda, ktorá ho poškodila. Nuž a kým bude opäť prevádzky schopný, náhrada k dispozícii nie je. Vzdali sme sa preto nášho pôvodného plánu preplaviť sa aj s autom z Koman do Fierzë a odtiaľ pokračovať ďalej po ceste do mesta Puka. Namiesto toho sme si zaplatili celodennú okružnú plavbu vodným taxíkom do Fierzë a späť.
Štandardná cena je 100€ za skupinu – bez ohľadu na to, koľko člennú. Vďaka nášmu domácemu sa nám podarilo vyjednať cenu 60€/4 osoby. Ráno nás domáci naložil do svojho auta a jazdou nie celkom prispôsobenou stavu vozovky nás dopravil do prístavu. Ešte pred nalodením sme zašli do prístavného baru. Barman sa opýtal, čo si dám. Nie, že by som mu rozumel, ale veľa možností, čo by sa ma mohol pýtať, nebolo. Ukázal pri tom na pivo. Pokrútil som hlavou, že si nič nedám. Ostal som zaskočený, keď barman aj napriek tomu otvoril chladničku a vytiahol z nej pivo. Vtedy mi to došlo. V Albánsku sa kýva hlavou opačne ako u nás. Pri odpovedi Áno hlavou krútite a pri odpovedi Nie prikyvujete. A tak som ochutnal ich fľaškový ležiak.
O 10.00 sa náš taxík odrazil od brehu. Okrem nás na jeho palubu nastúpili ďalší zahraniční turisti a dvaja miestni. Boli to postarší muži, pričom našu pozornosť najviac upútal ten starší z nich. Tri a pol hodiny sedel na pražiacom slnku oblečený v košeli, pulóvri, obleku a v bielej čiapke, pričom mu na čelo nevystúpila ani kvapka potu.
Najzaujímavejším na palube nášho taxíka bol však jednoznačne jeho kapitán Marko. Na prvý pohľad obyčajný chlapík v stredných rokoch, ufúľaný od oleja, opálený slnkom a ošľahaný vetrom. Keď ho však človek pozoroval chvíľu pri práci, zrazu zaregistroval niečo zvláštne. Marko bol ľavák – z núdze. Pravé rameno mu končilo tesne nad zápästím. Ale to nebolo to zvláštne. Zarážajúce bolo, keď si človek uvedomil, že Marka jeho hendikep neobmedzuje. Nech sa na palube svojej lode pustil do akejkoľvek činnosti, išla mu od ruky. Bolo jasné, že náš taxík, chatrný člnok, ktorého pohon bol vyrobený zrecyklovaním v Albánsku mimoriadne obľúbeného Mercedesu, si Marko zhotovil svojpomocne. Na znak uznania sme mu počas polhodinovej prestávky vo Fierzë kúpili čipsy a pivo. Prijal ich s nadšením. Bavil sa však iba s mužskou polovicou našej výpravy. Ženy boli pre neho ako vzduch.
Naša plavba z Koman do Fierzë trvala na Markovom taxíku tri a pol hodiny. Vo Fierzë sme si dali polhodinovú prestávku. K dispozícii sme mali jedinú kaviareň. Jej majitelia nás presvedčili o tom, že módny štýl mafiánov je celosvetovo unifikovaný. Nagélované vlasy začesané dozadu. Prenikavá vôňa lacnej kolínskej. Rozhalené pásikované košele, čierne nohavice, extravagantné špicaté poltopánky. Okolo krku hrubá zlatá reťaz, na ruke masívne zlaté hodinky a niekoľko zlatých náramkov. Celkový obraz dotváral neodmysliteľný zlatý prsteň na malíčku. A hoci literu zákona asi príliš nerešpektujú, svojich zákazníkov rozhodne nezdierajú. Za tri eurá sme si u nich kúpili jedno presso, pomarančové Cappy a dve Coca Coly.
Plavba po jazere Komani je vraj považovaná za jednu z najkrajších vodných trás na svete. My súhlasíme. Celých sedem hodín sme sa cestou do Fierzë a späť kochali krásou a rozmanitosťou okolitej prírodnej scenérie. Jej vzhľad sa mení za každou zákrutou. Poväčšine sa k hladine jazera prudko zvažujú kamenisté útesy. Občas ich vystriedajú zelené pahorky. Na nich nás prekvapili tu a tam vykúkajúce strechy kamenných domcov obkolesených obrobeným kusom poľa lemovaného vínnou révou. Jedinou prístupovou cestou k týmto obydliam je rieka. Žiadna elektrina, žiadna občianska vybavenosť. Iba drsná, ale krásna príroda. Základnou podmienkou prežitia v týchto podmienkach je vynaliezavosť. Nad tou návštevník týchto končín žasne na každom kroku – či už je to Markov Mercedes pohon loďky alebo riečny presun medzi pastviskami.
Pri Fierzë sa rozbieha výstavba cesty. Ešte že ju nestavajú naši stavbári. Nechcem si ani len predstaviť ako dlho by im to trvalo v týchto skalách.
V druhej časti sa na chvíľu zastavíme aj vo Velipoje, Dures, Vlore, Dhermi či Himare. Veď uvidíte sami prečo len na chvíľu. Cestou späť neminieme Morské oko či UNESCOm chráneny Gjirokaster.
