Jazero Bajkal sme navštívili v roku 2013. Náš pobyt v týchto končinách bol časovo obmedzený, keďže sme v tom čase obaja pracovali a na cestovanie sme využívali iba dni dovolenky. Príprava na túto cestu bola poznačená nedostatkom informácií. Čerpali sme zo zopár cestopisov a zo skúpych informácií, ktoré sme našli na nete. Nič sme preto nenechávali na náhodu a mnohé veci sme si rezervovali vopred – lístky Irkutsk – Chužir pozemnou dopravou, lístky na loď Barguzin, ubytovanie na ostrove Chužir aj v zátoke Pesčannaja.
Naša cesta na Bajkal začínala aj končila v meste Irkutsk. Počas cesty sme využili najrôznejšie druhy dopravných prostriedkov – maršrutku, dodávku značky UAZ, malú výletnú aj veľkú motorovú loď. Ale poďme pekne po poriadku.
Cesta na ostrov Oľchon
Z Irkutska sme vyrážali o deviatej ráno maršrutkou. Maršrutka je typický ruský dopravný prostriedok. Je to vlastne dodávka prerobená na prepravu čo najviac osôb. Do tej našej sa okrem šoféra vošlo až 14 cestujúcich. Šofér bol fascinovaný tým, že povezie cudzincov. Snažil sa uhádnuť, odkiaľ sme. Najprv nás tipoval na Francúzov, potom na Nemcov. Aj toto je jeden z momentov, kedy si človek uvedomí, že bez ohľadu na to, akí rozdielni sa sami sebe javíme v rámci Európy, pre ľudí z iných kontinentov sme aj tak stále jedna banda. Náš exotický zjav a spevavá reč nám však v konečnom dôsledku neboli nič platné. Najlepšie miesta v maršrutke sa aj tak ušli domácim. Nás tak čakalo 6 hodín jazdy v stiesnených podmienkach.
Tých šesť hodín nám však ubehlo neuveriteľne rýchlo. Krajina mihajúca sa za oknami často menila svoju tvár. Nedoziernu rovinu s pasienkami, stádami divých koní, pasúcich sa kráv a oviec vystriedali kopce a hustý les. Po krátkej chvíli sme sa zase viezli údolím vinúcim sa pomedzi kopce pokryté trsmi trávy a kde tu presvitajúcimi bielymi skalami.
Dorazili sme na miesto, odkiaľ k ostrovu premáva kompa. Našťastie pre nás sme z maršrutky museli vystúpiť.
Na kompu sa najprv nalodili dopravné prostriedky a potom ľudia. Z ampliónu sa hneď ozval namosúrený hlas a častujúc nás vyberanými nadávkami si pýtal vysvetlenie, prečo sme sa všetci nahrnuli na jednu stranu lode a či sa nebojíme, že loď sa v dôsledku toho prevráti. Keď sme sa našich spolucestujúcich z maršrutky, s ktorými sme sa medzičasom stihli spriateliť, pýtali, prečo niekto ľudí pri nastupovaní neusmernil, dostali sme vskutku vyčerpávajúcu odpoveď: Потому что это – Россия! Inými slovami: V Rusku je to tak!
Na druhom brehu sme opäť nastúpili do maršrutky a cestou-necestou sme pokračovali ďalej.
Ostrov Oľchon
Do Chužira sme dorazili asi po hodine. Vystúpili sme priamo v centre. Dominovala mu široká prašná ulica, ktorá sa na naše prekvapenie volala Bajkalská. Bola dosť široká, takže s pravidlami pre parkovanie si tu nikto zbytočne ťažkú hlavu nerobí.
Vydali sme sa hľadať usadlosť, v ktorej sme mali zarezervované ubytovanie. Na smer sme sa pýtali predavačiek v rôznych obchodoch, na ktoré sme na hlavnej ulici natrafili. Ani jedna však nikdy nepočula ani o takej ulici, ani o takej usadlosti. Oslovili sme preto skupinku mladých mužov pri dodávkach UAZ. Ulicu poznali. Jeden z nich nám dokonca ponúkol bezplatný odvoz. Neboli by sme sa zdráhali, keby dotyčný nemal v krvi odhadom dva a pol promile. Súhlasili sme až potom, čo nás ubezpečil, že viezť nás bude jeho triezvy kamarát.
Potom, čo sme sa úspešne ubytovali, sme sa vybrali spoznávať Chužir. Vybrali sme sa ulicou Puškina smerom k jazeru. Našli sme niekoľko pláží – pieskových aj s drobnými kamienkami. Oveľa viac nás však v tej chvíli zaujal Mys Burchan – jedna z deviatich svätýň Ázie.
Svätyňou je pre Burjatov, ktorí vyznávajú šamanizmus. Veria, že jaskyňu v mramorovej skale Mysu Burchan pokrytej lišajníkmi hrdzavej farby a nazývanej Šamanka si za svoje pozemské sídlo zvolil najvyšší duch Chan-Chute baabaj. Pôvodní obyvatelia ostrova prechovávajú voči tomuto miestu veľký rešpekt a úctu. Je to pre nich posvätné miesto, ktoré je zároveň cieľom mnohých pútnikov. Chodia sa sem modliť a vykonávať rituálne obrady, ako vidieť aj na obrázku vyššie. Stoja tu tiež stĺpy, na ktoré uväzujú svoje modlitby napísané na kusoch látky. Veria totiž, že vietor slová napísané na týchto kusoch látky doveje až k ušiam duchov.
Ostrov Oľchon je najväčším ostrovom jazera Bajkal. Jeho príroda je očarujúca a krajina rozmanitá. Možno tu nájsť step, hory, lesy, pieskové duny aj skaly z mramoru. Na vlastné oči sme sa o tom presvedčili počas exkurzie na severný koniec ostrova – Mys Choboj. Na exkurziu sme sa vybrali snáď najtypickejším ruským dopravným prostriedkom ľudovo nazývaným “buchanka”. Načím sprievodcom, šoférom aj kuchárom v jednej osobe bol Koľa. Vo videu uvidíte, prečo sa tu jazdí na buchanke a na konci započujete aj Koľov hlas.
Choboj v burjatskom jazyku znamená zub alebo tesák. Mys Choboj je skala, ktorá svojím tvarom skutočne pripomína ostrý tesák dravca.
Navyše šírka jazera v miestach, kde ostrov Oľchon vystrkuje svoj najsevernejší cíp, dosahuje svoje maximum, t.j. 79,5km. Z vrcholu mysu sa teda naskytá výhľad na vodnú šíravu všade naokolo. Vpravo sa za clonou vodného oparu črtá poloostrov Svätý nos. Vľavo dovidieť na pevninu za zálivom Malé more. Nám sa pošťastilo uvidieť vo vode pod mysom aj nerpu – bajkalského tuleňa.
Po prechádzke okolo Mysu Choboj nás čakal chutný obed pripravený naším sprievodcom a zároveň šoférom Koľjom. Typická bajkalská ryba Omuľ ugrilovaná na ražni, zeleninový šalát, zlatý čaj – a to všetko skonzumované na čerstvom vzduchu – ani zákazníci reštaurácií s tromi michelinovskými hviezdami nezažívajú takú gastronomickú rozkoš.
Skaliská s príznačným názvom Skala lásky, meteorologická stanica Uzury, v piesku zasypaná usadlosť Pesčanka – to boli ďalšie naše zastávky počas spiatočnej cesty. Do našej usadlosti sme sa vrátili na smrť unavení.
Výlet loďou v okolí ostrova Oľchon
Zaujímavá bola aj exkurzia po jazere. Ak sa ju tiež rozhodnete absolvovať, vezmite si so sebou všetko teplé oblečenie, ktoré bude poruke. Tak či tak budete na lodi mrznúť. Voda v Bajkale je mimoriadne studená. Vánok, ktorý nad hladinou povieva, je ešte chladnejší a na palube lode plávajúcej rýchlosťou 20km/hod. sa mení na ľadový uragán. Rozdiel pocitovej teploty na pevnine a na jazere môže predstavovať aj desiatky stupňov Celzia. Plavba loďou po jazere je však zážitok, ktorý si netreba nechať ujsť. Sprievodkyne sú priateľské, o Bajkale toho vedia veľa a radi sa o svoje poznatky podelia.
Ako sme už spomenuli, voda v Bajkale je studená. Na kúpanie je vhodná zväčša iba vtedy, ak sa do nej vbehnete schladiť po tradičnej ruskej báni. Báňa je veľmi podobná fínskej saune. Má však niekoľko osobitostí. Okrem potenia sa v báni aj naparuje a šľahá brezovými vetvičkami. Netreba sa však báť, od sado-maso praktík to má ďaleko. Báňa je zdraviu prospešná a ak človek vie, ako sa v nej má správať, pobyt v báni sa pre neho môže stať ozajstným pôžitkom. My sme sa boli pariť v tej vzadu, postavenej na korbe nákladného auta.
Ale späť ku kúpaniu. V Malom mori, čo je vlastne prieliv medzi pevninou a ostrovom Oľchon, je masa vody izolovaná, relatívne malá a nie veľmi hlboká. Vďaka tomu sa tu voda môže v lete ohriať až na 19 stupňov Celzia. Kúpanie v takejto vode je celkom príjemné. Ale všade inde voda nedosahuje viac, než 13 – 14 stupňov Celzia. Kúpanie v nej je ešte stále možné, ale len ťažko ho možno prirovnať k bahneniu v 26 až 30-stupňových vodách prímorských letovísk. My sme to však zvládli.
Zátoka Pesčannaja (Бухта Песчанная)
Po ostrove Oľchon viedla naša cesta na juh. Našou ďalšou zastávkou bola Zátoka Pesčannaja. Malebné miesto ďaleko od civilizácie, kde možno robiť všetko od náročných turistických pochodov až po bezostyšné povaľovanie sa na pláži. Ubytovali sme sa v unikátnej turistickej ubytovni Pesčanka. Postavená bola koncom 50. rokov minulého storočia. Odvtedy, akoby sa tu bol zastavil čas.
Pri pláži sa z ampliónov ozývajú sovietske hity.
WC je vonku – dlhý rad búdok, v každej okrúhly otvor v podlahe. Zvonku na dverách našej izby visí visiaci zámok a zvnútra harmonogram práce dízlového elektrogenerátora. Sprchy možno používať iba v presne vymedzenom čase. A v staručkej jedálni nám jedlo nosia mladučké tínedžerky. Zato ľudia sú tu dobrosrdeční, ústretoví, pripravení nezištne pomôcť. A krása a neopakovateľnosť tunajšej prírody bohato vynahradí akékoľvek nepohodlie, či absenciu výdobytkov civilizácie.
Ak stojíte na pláži v Zátoke Pesčannaja, pred vami sa rozprestiera rozľahlá vodná hladina. Z jednej strany sa výhľad na jazero končí pri skale Malá zvonica (Малая колокольня) a z druhej pri skale Veľká zvonica (Большая колокольня). Voda je tu krištáľovo čistá. Jej azúrové odtiene a biely piesok na pláži pripomínajú Karibik.
Za vaším chrbtom sa zase dvíhajú chrbty hôr a kam oko dovidí, rozprestiera sa šíra tajga.
Informácie o Bajkalskom jazere:
Poloha: juh východnej Sibíri
Rozmery: 636 x 27-79 km
Plocha vodnej hladiny: 31 722 km²
Najväčšia hĺbka: 1 642 m
Vek: 25 miliónov rokov
Priemerné teploty v lete: 15 až 18°C
Priemerné teploty v zime: -12 až -27°C
Priemerná teploty vody v lete: 8 až 15°C (jún – september)
Priemerná teploty vody v zime: 0°C (v zime jazero zamŕza na celej svojej ploche)
Počet ostrovov na jazere: 27, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných (najväčší Oľchon 730 km²)
Priezračnosť: 40 m, v hĺbke do 60 m
Dĺžka brehovej línie: 2 100 km
Objem: 23 615 km³ = približne 20 % pitnej vody na Zemi
Počet vtekajúcich riek: 337
Vytekajúce rieky: Angara
