Traja rôzni ľudia, tri rôzne príbehy, avšak spoločná nálepka: imigranti

Leto. Ročné obdobie, ktorého príchodu sa zvyčajne nevieme dočkať. Ročné obdobie, ktoré sa v mysliach mnohých spája výlučne s oddychom a relaxom. Nie však v Európe. Už nie. Po prepuknutí imigrantskej krízi v lete minulého roka očakávajú Európania príchod toho ďalšieho leta s obavami. Prognózy nie sú optimistické. Podľa názoru odborníkov by mal počet imigrantov ilegálne prekračujúcich hranice Európskej únie v porovnaní s minulým rokom ešte narásť. Ach, tí imigranti. Prečo len neostali vo svojej krajine? Prečo sa rozhodli prísť práve do Európy? Prečo sa na cestu do Európy vydali aj napriek tomu, že je taká riskantná?

Odpovede na všetky tieto otázky sme úplne nečakane dostali počas festivalu Lampa, ktorý prebiehal v prekrásnom starom lotyšskom mestečku Cesis. Práve tu zrazu spoza štítku “imigrant” vykukli traja ľudia. Traja celkom konkrétni ľudia, každý so svojím vlastným príbehom. Každý z tých príbehov bol originálny a iný ako príbehy tých ostatných.

Lampa_01

Mira (28) z Afganistanu

Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov dostal v Afganistane k moci Taliban, Miriny rodičia v krajine ostávať nemohli. Ocitli by sa aj so všetkými svojimi deťmi v smrteľnom nebezpečenstve. Mira mala vtedy 4 roky. Emigrovali do Moskvy. Po desiatich rokoch, keď deti dorástli a končili školy, bolo jasné, že ako azylantom im žiadna škola nevydá potvrdenie o ukončenom vzdelaní. Rodičia sa rozhodli presťahovať na Ukrajinu, kde bol proces prideľovania štátneho občianstva oveľa jednoduchší a deti mohli bez najmenších problémov dokončiť školy.  Mira mala vtedy 14 rokov. Adaptovať sa na túto zmenu bolo pre ňu mimoriadne ťažké. Prišla totiž v čase, keď je dospievajúci človek najzraniteľnejší, keď hľadá seba samého a dôležitým prvkom v procese sebaurčenia sú pre neho rovesníci a prostredie. Nakoniec sa však Mire podarilo s touto zmenou sa vyrovnať a úspech sa dostavil aj v škole. Dnes žije a pracuje v Rige. Má ukrajinské občianstvo, lotyšského priateľa a Riga bola jediným miestom v EÚ, kde sa mohla bez problémov zamestnať.

Maher (25) zo Sýrie

Maher sa rozhodol utiecť z krajiny po ostatných voľbách. Hoci bolo zjavné, že Assad nemá medzi voličmi veľkú podporu, vo voľbách získal 95% hlasov. Takýto výsledok všetkých šokoval. Maher si v tom momente uvedomil, že v tejto krajine nemá najmenšiu šancu čokoľvek zmeniť a neexistuje pre neho iná možnosť, ako z krajiny utiecť. A tak utiekol. Trvalo mu 8 mesiacov, kým sa dostal do Dánska. Žije tam už 15 mesiacov a hovorí plynule po Dánsky.

Zacharias (30) z Eritrey

Eritrea je malá africká krajina, v ktorej vládne vojenská diktatúra. Čo to znamená pre jej obyvateľov? Každý, kto má menej ako 50 rokov – muži ako aj ženy – musí nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Tá je časovo neobmedzená. Eritrejci nesmú opustiť krajinu. Majú zakázené cestovať. V podstate sa ani nemôžu slobodne rozhodnúť, čo chcú vlastne v živote robiť. Zacharias veľmi rýchlo pochopil, že on svoj život takto prežiť nechce. Rozhodol sa z krajiny utiecť. V tom čase mal iba 17 rokov. Útek z krajiny bol mimoriadne riskantný čin. Uplynulo celých 9 rokov medzi momentom, kedy utiekol z Eritrey a momentom, kedy dostal nemecké občianstvo. Počas nich sa niekoľkokrát ocitol v ohrození života. Minulý rok sa rozhodol, že o svojej ceste napíše knihu. Od pôvodnej myšlienky napísať ju vo svojom materinskom jazyku nakoniec upustil. Uvedomil si, že Európania si potrebujú takú knihu prečítať oveľa viac ako ľudia v jeho krajine. V spolupráci s nemeckým žurnalistom uzrela kniha svetlo sveta v nemeckom jazyku. Okamžite sa stala veľmi populárnou. Dnes je Zacharias častým hosťom v rozhlasovom aj televíznom vysielaní, aby mohol o svojej ceste ďalej rozprávať.

Prečo ste sa rozhodli prísť práve do Európy?

Pretože v Európe sú ľudia slobodní a dodržiavajú sa tu ľudské práva.

Prečo ste neostali vo svojich krajinách?

Životné podmienky tam boli neakceptovateľné.
Prečo ste sa na cestu vydali aj napriek tomu, že je taká riskantná?
Ak sa raz rozhodnete utiecť z krajiny, kde vás prenasledujú, kde ste v ohrození života, už neexistuje cesta späť. Musíte ísť ďalej. Musíte podstúpiť riziko. Iná možnosť neexistuje.

Môžete sa do svojej krajiny vrátiť?

V tomto momente určite nie. Určite by nás okamžite zabili.

Chcete sa do vašej krajiny vrátiť, keď sa situácia v nej zmení?

Mira: Nemyslím si, že by som chcela ešte niekedy žiť v Afganistane. Keď sme odtiaľ odchádzali, mala som iba štyri roky. Bližší vzťah ako k Afganistanu mám k Rusku, Ukrajine a Lotyšsku.
Maher: Samozrejme by som sa chcel vrátiť. Ale netuším, kedy to bude opäť možné. Práve preto je pre mňa v tomto momente najdôležitejšia integrácia. Sýriu si ponechám vo svojom srdci, ale teraz je mojou krajinou Dánsko a ja robím všetko pre to, aby som sa stal jeho plnohodnotným občanom.
Zacharias: Aj keby sa situácia v mojej krajine zmenila, nemyslím si, že by som sa tam chcel vrátiť. Teraz je mojím domovom Nemecko. Táto krajina akceptovala mňa a ja som akceptoval ju. Cítim sa byť viac Nemcom ako Eritrejcom.

Čo je podľa vášho názoru najdôležitejšie pre úspešnú integráciu?

Pravdepodobne je to jazyk. Jazyk je nástroj, ktorý používame na sebavyjadrenie. Ak nedokážete ostatným povedať, čo si myslíte alebo vysvetliť, čo robíte a prečo to robíte, nikdy sa vám nepodarí integrovať. Na druhej strane je jazyk tiež kľúčom k porozumeniu lokálnej kultúry. Práve poznanie kultúry a jej pochopenie je jednou zo základných podmienok integrácie.

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *